SBB - 6. kapitola

Překlad: Ninča, Simča
Kor.: Yanica

Páni nemusia platiť

Felicity

deň 1

04:19

Točiac sa pomaly v mojom kancelárskom kresle, hrajúc sa s perom v ruke, som sa snažila skontrolovať svoj mobilný telefón po milióntykrát, kliknutím na tlačítko, keď prišiel iný hovor.

„Dobrý deň, volám sa Felicity. Ako vám môžem dnes pomôcť?“ Povedala som s predstieranou falošnou radosťou.

„Áno, keby ste ma prestali zasrane ztrapnovat, tak by bolo skvelé!“ Žena zrevala tak hlasno, že som musela na okamih odstrániť telefón z môjho ucha. To bude na prd. Zhlboka som sa nadýchla, nahodila som úsmev na tvár. „Madam, je mi ľúto. Mohli by ste, mi prosím povedať, v čom je problém?“

„Moja karta! Nefunguje. To je to. Bola som v Burberry, snažila som sa kúpiť kabelku pre moju chorú babičku, a dáma v obchode mi povedala, že moja karta bola odmietnutá! Pred. Všetkými!“ Natiahla každé slovo viac zlostne než to predchádzajúce. „Čo nie je vôbec možné, pretože môj otec vlastní jeden z najväčších ropných rančov v Texase. Tak mi povedzte, slečna, prečo sakra bola moja karta odmietnutá?“

Do riti – nevytáčaj sa, Felicity, nevytáčaj.

„Madam, môžem dostat informácie o vašej kreditnej karte prosím, aby som to mohla vyriešiť?“

Povzdychla si po telefóne, ako by som márnila čas s bezpečnostnými otázkami. Rýchlo som si to zapísala, dúfajuc, že tuto nočnú moru budem mať za sebou.

„Ste v súčasnej dobe v Londýne?“

„Povedala som, že som v Burberry, nie? Samozrejme, že som v Londýne, vy idiotka.“

Zvierajúc myšku tak pevne, ako som mohla, som prehľadáva a kontrolovala údaje na účte.

„Madam, vyzerá to, že dôvodom pre odmietnutie karty bolo zavedenie limitu na výdavky, ktoré bolo nahlásené pred dvoma dňami.“

„Čo tým myslíte limit výdavkov? Odstráňte to ihneď teraz!“

„Madam, je mi naozaj ľúto, že ste mali nepríjemnosti, ale jediný, kto môže odstrániť limit je len majiteľ účtu, pán Andrew Dallas.“

„Vy ľudia ste k ničomu.“ Zavesila.

Nenávidím ľudí. Oprela som sa v kresle, zdvihla som mobil, ale boli tam len textovky, ktoré som mala od Marka a Cleo. Bolo to smiešne, aké rôzne sú ich zprávy.

Mark: Mala by si mu zavolať. Bavila si sa s ním, že? Dva dni neboli dosť.

Cleo: Dnes večer bude party v zálive. Zabudni na neho, poďme.

Z nich dvoch, Mark bol vždy romantik. On bol jediný, kto bol ochotný sa pozerať so mnou na romantické filmy, zatiaľ čo Cleo bola druh zasiahni a vypadni. Ani jeden z nich mi nemôže práve teraz pomôcť.

„Ach bože,“ povedala som, keď som klikla na Ukončit tak mnohokrát, že som bola prekvapená, že telefón nespadol z mojej ruky.

Snažila som se mu zavolať. Prečo, Felicity, prečo? Drahý Bože, vesmír, Budha, alebo kto, prosím, uistite sa, že som mu nezavolala.

Theo

Zastavujúc na chodníku, položil som si ruky na kolená a snažil sa dýchať. Môj ranný beh mi pomohol prečistiť myseľ od všetkého, napriek tomu som bol stále naštvaný. Čo to sakra so mnou bolo?

„Daj sa dokopy, Theo,“ zašepkal som. Natiahol som si paži ako pár bežal okolo mňa, spoločne se smejúc. Mohol som povedať, že žena bola bežec z tých dvoch, a ona spomalila, aby sa prispôsobila mužovmu tempu. Ale bol som si istý, že jediný dôvod, prečo bol tak sakramentsky pomaly bolo preto, že sa pozeral na ňu.

Felicity bola celkom fit. Beží? Ale žiadne svaly nemá. Medzi svojou prácou a skutočnostou, že moc nejedla kedykoľvek som ju videl...

„Zasraný Bože.“ Vchádzajúc si rukami do vlasov. Nemohol som tomu uveriť. Niečo so mnou bolo zlé, ale nebol som si istý. Aby som sa prebral, bežal som naspäť domov dlhšou cestou.

Felicity

Deň 3

14:45

Zvyčajne sa objaví na konci mojej smeny.

„Felicity, stôl číslo tri si pýta teba,“ povedala Rosemary s dvomi taniermi a hrnčekom s kávou v jej rukách, keď zamierila opačným smerom bistra.

Dostal moje volanie.

Štvorka bola jeho stôl. Cítila som nutkanie upraviť si svoje vlasy. Prechádzaním okolo pultu, som sa snažila o to, aby to nevyzeralo, že sa prirýchlo ponáhľam k nemu.

„Bože, cnelo sa mi po stretnutí s tebou.“

Všetka nádej, alebo vzrušenie, ktoré som mala v sebe, zmizlo pri zvuku jeho hlasu. Nebol to Theo. Namiesto toho, to bol Petty - Dôstojník Lucas Jackson a jeho kamaráti. Prišiel sem každý mesiac, zatiaľ čo ich loď kotvila. Byl vysoký skoro šest stop, s perfektným úsmevom, s krátkymi hnedými vlastmi v módnom strihu, a modrými očami. On bol tiež kráľ všetkých gýčovitých kecov. Prvýkrát, keď ma uvidel, povedal mi, že nikdy neveril, že to je skutočne Mesto Andelov dovtedy, kým nevidel moju tvoju tvár. Ale bol milý a atraktívny.

„Ako to ide, námorníci?“ Usmiala som sa zdvorilo na nich, a oni sa pozerali na mňa.

„To sú moji priatelia. Povedal som im, že som našiel svoju budúcu ženu v bistre a oni mi neverili.“

„Naozaj?“ Naliala som im všetkých šálku kávy. „No, gratulujem! Kedy bude svadba?“

„Kedykoľvek potom, čo ona nakoniec súhlasí s rande so mnou.“ Zažmurkal.

Bol naozaj sladký, vždy sa smial a bol veselý keď prišiel, ale nič som k nemu necítila. Neprebehla žiadna iskra. Nevidela som ho a nechcela sa mu roztavit v náručí. Nesnívala som o tom, že ho bozkávam na hrudi alebo držím za zadok, zatiaľ čo on mňa šuká cez pohovku. Bol to len roztomilý Petty Dôstojník Lucas Jackson.

Nechcela som roztomilého. Chcela som hriešneho.

„Felicity?“

„Je mi ľúto, chlapci. Čo vám môžem priniesť?“ Spýtala som sa, odložila kanvicu a vytiahla poznámkový blok.

„Ty vieš.“ Jeden z jeho priateľov sa naklonil dopredu. „Náš chlapec Lucas je na najlepšej ceste, aby sa stal už čoskoro šéfomu. Stavím sa, že mohol zmiesť všetko k tvojím nohám. Chceš vymeniť kalifornské biele piesočnaté pláže za havajské?“

„Chystám sa vám chalani ponúknuť koláč,“ povedala som veselo, keď som sa otočila späť k pultu. Rosemary mi poslalala pohľad, chceš, aby som stôl prevzala, ale ja som pokrútila hlavou. Oni boli neškodní.

„Ahoj.“

Pozrela som sa k pultu s koláčmi. Lucas sa opieral o pult. Vyzeral trochu v rozpakoch.

„Ospravedlňujem sa za svojho priateľa. Snažil sa mi pomôcť, a namiesto toho som začal vyzerať ako somár.“

Felicity, to je typ človeka, ktorého by si mala chcieť.

„To je v poriadku. Gratulujem ti k nadchádzajúcemu povýšeniu.“

Usmial sa, keď sa oprel o pult. „Nepredbiehajme.“

„Chceli ste priniesť ešte niečo?“

„Neexistuje žiadny spôsob, ako ťa  vziať na rande, že?“

Vyzeral tak sklamaný. Chcela som mu  povedať, že tu je nejaká šanca, ale niekdo dôležitejší predním to pokazil.

„Si skvelý chlap-“

„Ale nie som tvoj chlap.“

 „Na svoju obranu, musím povedať, že mám hrozný, ale vážne hrozný vkus na mužov.“

„Áno.“ Zasmial sa. „To nepomáha.“

„Ospravedlňujem sa.“

„Ako veľmi ľúto ti to je? Čo tak bozk z ľútosti na rozlúčku?“ Dychtivo sa naklonil.

Dala som mu pohľad a prikývol, že to pochopil.

„Chalani, budeme musieť prísť na tunajší koláč inokedy,“ zavolal na svojich priateľov, ktorí krútili sklamane hlavami, keď opúšťali reštauráciu.

„Dúfam, že tvoj vkus na mužov sa stane lepším, slečna Felicity Harper.“ Nasadil si čiapku a otočil sa k odchodu.

Stála som tam zlomok sekundy, než som vykročila za ním. Otvorila som dvere a zavolala  za nim: „Hej, námorník!“

Všetci sa zastavili a pozreli sa späť ku mne. Prikročila som k nemu, schmatola som obe strany jeho tváre a pomaly ho pobozkala, ale než stačil odpovedať, som ho pustila.

„Hovorila som ti, že je mi to ľúto. Dúfam, že nájdeš dievča, ktorá má rada pláže na Havaji oveľa viac, než tie tunajšie.“

Úškrn sa mu šíril cez tvár. Nepovedal nič, zamávala som jeho priateľom. Otočila som sa len niekoľko stôp, ako som počula jasot. Všetci na neho vyskočili a navzájom sa poplácali.

„To je úžasné, aký máš život. Ja ani neviem, prečo sa obťažuješ pracovať- oh, áno, sotva to robíš.“ Manny, moj šéf, to povedal len tak hlasno, aby som ho počula, keď vošiel do kuchyne.

„Ignoruj ho.“ Zasmiala sa Rosemary, spájajúc jej ruky s mojimi. „Aký bol bozk s tvojím obľúbeným námorníkom?“

„Chladný,“ odpovedala som úprimne. Rovnako ako som očakávala, pri bozkávaní to neurobilo nič. Mohla som si bozkávať ruku a mala by som z toho viac.

Chcela som…

Tam to nenechám zájsť.

Theo

„Mal si pravdu o tejto skladbe. To udáva tón pre celý zvyšok práce,“ povedala Tori vedľa mňa. „Znie to tak jednoducho, napriek tomu akordy sú oveľa zložitejšie. Musela som poprosiť o láskavosť môjho priateľa, ktorý to dokázal vôbec zahrať, pretože ja som nemohola. Si si istý, že nikdy nemala žiadny výcvik?“

„Povedal som ti všetko, čo viem, Tori,“ odpovedal som a opäť som pozoroval Waltovu choreografickú prácu s tanečníkmi. Ale buď nemohli urobiť nič správne, alebo mal zlú náladu a rozčuľoval sa na nich neprávom.

„Vypadnite,“ odsekol Walt nakoniec. „Každý si potrebuje dát prestávku a premýšľajte o tom, či napriek tomu chcete byť tanečníkmi pre túto spoločnosť, pretože to nie je dosť dobré.“

„Čo je s ním?“ Moje oči sa presunuly späť k nej.

Zasmiala sa. „Rovnaká vec, ktorá aj s tebou: Felicity.“

„Čo to znamená-?“

„Niečo medzi nimi prebehlo, keď spolu tancovali. Povedal, že to bolo, akoby spolu rozprávali vo výšinách. Predvídala každý jeden z jeho pohybov, a dokonca vedela, čo chce robiť ďalej. Nebol tak nadšený tancovaním s nikým po dlhej dobe, ako s ňou.“

Zamračil som sa a snažil sa spomenúť si, ako ona vyzerala v tú chvíľu. „Nemalo by to štvať teba, že takto blúzni o inej žene? Veď ty si jeho manželka.“

„Prečo to hnevá teba?“

Neodpovedal som, pretože som nevedel.

„Nie som naštvaná alebo žiarlivá, pretože viem, že jeho tanec sa nerovná jeho láske ku mne. Okrem toho, potom čo bol tak nadšený, vo chvíli, keď sme sa dostali domov vyzliekol ma a-“

„V poriadku, poďme ďalej a prosím, tieto informácie nezdieľaj so mnou.“ Postavil som sa, keď fialové oči zazerali na mňa.

„Vráti sa ešte?“

Jej otázka ma zaskočila.

„Nech sa stalo čokoľvek, nemyslíš si, že by si sa mal ospravedlniť? Mohla by byť tajnou zbraňou pre Darcyho spoločnosť.“

„Ja som tajná zbraň pre Darcyho spoločnosť, a nemám sa za čo ospravedlňovať.“ Vyšiel som von. Chcel som chvíľu premýšľať, ale zrejme som nejako naštval Boha a o toto ho žiadať je nejako moc.

„Takže dokedy sa mi budeš vyhýbať?“ Spýtala sa za mnou Violet. Nevšímal som si ju, a odchádzal som.

„Theo.“

„Ty si sa vydala, Violet-“

„A rozviedla.“

„Tvoj osobný život pre mňa nič neznamená, takže nemám o čom s tebou hovoriť. Prosím, choď odviesť dobrú prácu. Slávnosť je dôležitá pre spoločnosť.“ Stále sa pohybujúc smerom k výťahu, som sa neobťažoval venovať jej pohľad.

Violet Montgomery nebola môj problém už dva roky, a chcel som, aby to tak zostalo.

Zrejme mám najhorší vkus na ženy.

Felicity

Deň 5

15:11

Bolo to päť dní, čo som videla Thea, a vôbec som si na neho už nespomenula. Bola som úplne nad vecou. Prechádzajúc svojím vlastným životom.

Bola to lož.

„Prepáč te. Prepáč te!“

Otočila som sa našla som dospievajúce dievča s blond vlasmi, s koncami nafarbenými na ružovo, zdvihnut prázdnu misku plnú obrúskov a iných odpadkov.

Bože, ako som nenávidela svoju prácu na tejto strednej škole.

„Môžete to hodiť preč namiesto mňa?“ Ona to držala od seba, ako keby sa ju to chystalo uhryznúť. Pozerala som na odpadky v jej rukách a potom na  popolnicu, ktorá bola necelých desať centimetrov od nás.

Naozaj, suka?

Nehovoriac pred ňou nič, som sa natiahla a sklonila veko odpadkového koša stojaceho priamo pred nami. Avšak dievča odpadky nevyhodilo, k veľkému pobaveniu svojich priateľov. Držali sa vedľa seba, bojovne sa chichotajúc. Jeden z nich mal dokonca jej mobil tak, aby mohol urobiť snímky - akoby som bola nejaká cirkusová atrakcia.

„Moja ruka je už unavená,“ povedala.

S povzdychom, uhryznúc si do jazyka, som vytrhla odpadky z jej dokonale pestovaných rúk a hodila ich do koša.

„Vďaka.“ Ona si prehodila vlasy cez rameno a vrátila naspäť k svojim priateľom vo svojich päťpalcových podpätkoch.

„Bože, premýšľala som o ukončení školy, ale nikdy by som nechcela skončiť ako ona,“ povedala jednému z nich, keď ma odfotili.

 „Pekná tvár a žiadny mozog. Je to v skutočnosti úbohé.“

„Nemôžem uveriť, že Josh a ostatní chalani si myslia, že je pekelne sexy.“

„Myslíš, že rozumie po anglicky?“

„Ona je biela, Ashley.“

Vau.

Pozrela som sa na nich, ale oni neboli schopní ani sa zahanbiť. Smiali sa, ako by som bola tá, kto stratil rozum.

„Myslím, že rozumie.“

„Dámy, vyučovanie už skončilo. Nemyslíte si, že by ste mali ísť už domov?“ Spýtala som sa ich, so zdanlivo zachovaným pokojom.

„Čakáme na baseballový tím. A ja si nemyslím, že akýkoľvek dôvod nášho zdržania v škole musíme vysvetľovať školskej upratovačke,“ vyštekla blondína s ružovými končekmi vlasov, keď si skrížila ruky na prsiach.

„Je mi ľúto. Mojou úlohou je odstrániť odpadky, a váše správanie naozaj špiní toto miesto.“

„No dovoľ!“

„Tuto je jedna nechcená, ale pritom nutná rada. Dospej. Ty rozmaznaný fracek, dokážeš ostatným dievčatám ublížiť tak, že sa cítia hlúpo, ale vieš, vďaka tomu nikdy a nikdo a dokonca ani Josh ťa nebude mať rád.“

Pristúpila, ako sa jej priatelia prestali smiať a v šoku sa pozerala na mňa. „Vieš, kto som? Môžem ťa nechať vyhodiť.“

„Stavím sa, že na konci dňa, stále budeš na tom horšie ako ja.“

„Ah!“ Kopla do koša, zhodila ho a odpadky sa rozsypali po zemi. „Daj sa vypchať. Aspoň nie som povinná zbierať odpadky v tridsiatich.“

„Aspoň nemám šestnásť a nemávam záchvaty zlosti.“

Vrazila ramenom do mňa, keď vybehla preč, čo som mohla len hádať, na baseballový štadión.

Nezapojuj se, Felicity! To bolo pravidlo číslo jedna pre prežitie tu. Z väčšej časti, to bolo ľahké, pretože som pracovala po vyučovaní. Väčšinou do tej doby boli všetci preč. Ale počas zápasových a praktických dní, hovna ako toto sa stávaly.

Zazvonil mi mobil. Použitím jednej ruky, som odpovedala, bez toho, aby som pohľadom skontrolovala ID volajúceho. „Ahoj.“

„Myslela si, že je to on, nie?“ Povedal Mark.

„Nie,“ klamala som.

„Klameš.“

„Mark, voláš z nejakého dôvodu?“

„Nie. Len som chcel počuť tvoj hlas ako je vysoký a vzrušený-“

„Dovidenia.“ Zavesila som, a skryla som mobil späť do vrecka. Zdvihla som odpadky a rozhádzané plechovky.

Trvalo asi dve minúty, než som znovu skontrolovala svoj telefón. To ma len naštvalo viac.

Žiadne správy. Žiadne e-maily. Žiadne hovory.

Potom znova, prečo by sa mal obťažovať po tom, ako som odišla? Bola som tak zmätená a konfliktná. Bola som naštvaná na neho, pre nerešpektovanie mojich pravidiel a naštvaná sama na seba za to, že ma nekontaktoval. Nerozumela som ženám. Všetky sme to robili. Myslela som si, že som iná, a napriek tomu som tu. Logicky to nedávalo zmysel, ale kto kedy vedel, aby som bola úplne logická?

Do prdele s tým.

V rozčúlení si dám dolu pracovné rukavice, a napíšem mu: Podarilo sa ti preveriť moju minulosť, prešla som nakoniec?

Predtým, než som si stačila uvedomiť čo robím, odoslala som správu preč. Snažila som sa bojovať s úsmevom na tvári, keď som držala telefón.

Theo: Vlastne som mal stretnúť niekoho, kto mi o tom dnes porozpráva. Povedal, že je to naliehavé.

Urgh. Nebola som si istá, čo na to povedať, a tak som nepovedala vôbec nič, keď som otočila odpadkový kôš späť k najbližšej popolnici. Ani o minútu neskôr mi zazvonil telefón, keď mi prišla ďalšia textová správa.

Theo: Otázka: Čo si sakra myslíš, keď mi napíšeš správu tým tvojím predpotopným dinosaurým telefónom?

Odpoveď: s palcami. Usmiala som sa.

Theo: Vtipné.

Mám svoje chvíle

Theo: Čo práve robíš?

Žijem svoj život podľa modrej zložky. Uškrnula som sa. Štastne,, môžem dodať.

Theo: Prečo mám pocit, že mi klameš?

Neklamem.

Theo: Tak prečo si sa mi ozvala?

Neodpovedala som, ale nijako ho to nemohlo zastaviť.

Theo: protože som prekročil tvoju myseľ natoľko, že si sa vzdala.

Stále som nič nepovedala.

Theo: Keď som prešiel tvojou mysľou, znamená, že nie si šťastná a neteší ťa život podľa modrej zložky. Zamietla si ten život z nejakého dôvodu, takže bez ohľadu na to, čo robíš, nemôžeš sa vrátiť, Felicity.

Čítala som jeho riadky nahlas, ako som sa oprela o dvere a odpísala som mu späť: Prečo si tak istí sám sebou? Len preto, že som napísala prvá, to nič neznamená.

Theo: Možno si mi napísala prvá, ale dnes som přišel do bistra. Rosemary hovorila, že si išla preč a povedal som je, aby ti nič nepovedala.

„Čo?“ Povedala som nahlas.

Ja: Prečo si prišiel?

Theo: Cnelo sa mi po posranej káve.

Zasmiala som sa priamo na to, ale môj úsmev zmizol, keď som premýšľala, čo by si o mne myslel, keby vedel o mojej minulosti.

Ja: Poďme sa pozrieť, ako veľmi ti chýba na hovno káva potom, čo zistiš, všetky moje tajomstvá.

Chvíľu bolo ticho, a bolo to ako hodiny a nie minúty, než mi konečne odpísal späť.

Theo: Povedz mi, aby som sa na to nepozeral.

Ja: Prečo? Sám si ukázal, že ma poslúchať nebudeš

Zneto to krutejšie, než som myslela, a tak som pridala. Nepozeraj sa na to.

Theo: Kde si teraz?

Vedela som, že keď mu napíšem, príde, a chcela som aby prišiel.

JA: Monroe Academy High school.

Theo: Budem tam za tridsať minút.

15:39

Dovolila som si najpokojnejšiu sprchu svojho života v dievčenskej šatni, vyzliekla som sa z mojich montérok a obliekla som si späť tmavé priliehavé džínsy, svetlo žltú košelu a červené žabky. Nemala som k dispozícii kefu pre moje sakramentské vlasy, tak som si ich dala do chvosta. Bola to irónia, že som sa cítila ako teenager na strednej škole, keď som sa ponáhľala pred školu. Prvú vec, ktorú som si všimla, keď som vyšla pred školu bolo chichotanie skupinky dievčat na vrchole schodiska. Medzi nimi bolo aj dievča s ružovými koncami vlasov a v zovretej paži mala, kto by to bol hádal - predsa Josha. Zdalo sa, že viac otrávený než kedykoľvek predtým.

„On je tak sexy.“ Jedno z dievčat sa znovu chichotalo.

„Sexy. To je to správne slovo, a je to úplne môj typ,“ povedala ďalšia, keď si odhrnula vlasy cez rameno.

Vedela som to, aj bez toho, aby som urobila krok vpred. Vedela som, že to musí byť on. Určite väčšina z nich civelo na neho. Theo mal na sebe tmavé džínsy, upnutú košeľu a koženú bundu. Opieral sa o červený Aston Martin, ruky mal nenútene vo vreckách. Schmatla som telefón a zavolala som mu.

 „Vždy musíš svojim príchodom spôsobiť ohromenie, nie?“

Poobzeral sa okolo, kým ma neuvidel. „Musíš  hovoriť o sebe. Je tu veľa schodov. Nespadni. Každý sa pozerá, a ako dospelí potrebujeme, aby to bolo tak cool, ako je to len možné.“

„Ach bože, prečo si to povedal! Teraz spadnem.“

Zasmial sa. „Dobre. Ako začnem ísť dopredu, tak pôjdeš dole, a my sa stretneme v strede.“

„Je tam dramatická scéna na bozk?“

„Keby som režiroval, tak áno, ale pretože to je stredná škola a pracuješ tu, poďme sa držať slušnosti.“

Nemohola som sa zbaviť úsmevu na tvári. „Zavesim, a na tri.“

Prikývol a odhodil telefón do zadnej časti auta.

Jeden...

Dva...

Tri...

Bežali sme oproti sebe, a dúfala som, že nespadnem na schodoch. On preskočil každý druhý, rútiac sa ku mne. Prišiel do stredu schodov predo mňa, a ja som v podstate skočila na neho a vášnivo ho pobozkala. Dlho sme sa nevideli a ani medzi sebou nehovorili. Nebola som si istá, čo to sakra robíme. Ale ja som ešte chcela, aby ma pobozkal, aj keď len na pár sekúnd. Cítila som to... túžbu, ho pobozkat tvrdo, mať jeho jazyk hlboko v mojich ustach, urobiť viac, než len bozk. Je smutné, že sme obaja prestali skôr, než sme sa k tomu dostali.

Vzal ma za ruku, a bežali sme po schodoch dolu spoločne, nezastavili sme sa. Otvoril pre mňa  dvere auta, a ja som vkĺzla dovnútra a zapla som si bezpečnostný pás. To dievča a jej priatelia mali ústa dokorán a boli v šoku úplne zmätení.

Čo sa stalo s dodržiavaním slušnosti?“ Spýtal sa, keď naštartoval motor.

„To platí na strednej škole. Nejaká neslušnosť je tu povolená, „odpovedala som, mávajúc dievčatám. Jedna z nich dokonca zamávala späť, celkom ohúrená.

„Kam chceš ísť?“

Oprela som sa. „Kamkoľvek, kde chceš?“

„Nepokúšaj ma, Felicity. Snažím sa byť gentleman.“ Pevne držiac volant.

„Gentleman ma pred dvoma dňami požiadal, aby som ho nasledovala na Havaj, pán Darcy.“

„A?“

„Som stále tu, nie? Aj keď som ho pobozkala.“

Malý úsmev na tvári mu zmizol a šliapol na plyn. Rozhodla som sa priliať olej do ohňa.

„Nepotrebujem gentlemana, Theo. Potrebujem alfa-samca.“

Jeho oči sa presunuli ku mne. Nemusel nič hovoriť. Vedela som, čo príde. Uškŕňajúc som si rozpustila svoje vlasy z chvosta, nechala som si ich voľné a zavrela som oči.