Confess - 7. kapitola

Překlad: Yogi_22

Auburn

„Chcete doliať?“

Usmejem sa a poviem čašníčke: „Iste,“ aj keď viem, že doliať rozhodne nepotrebujem. Mala by som jednoducho odísť, ale malá časť mňa stále dúfa, že sa Lýdia ukáže. Určite nemohla zabudnúť. Diskutujem sama so sebou, či jej napísať alebo nie. Mešká už viac ako hodinu a ja tu stále sedím, žalostne čakám a dúfam, že sa na mňa nevykašlala.

Niežeby to bola prvá osoba, ktorá sa na mňa vykašlala. Spravil to aj Owen Mason Gentry.

Mala som to tušiť. Mala som byť na to pripravená. Celá tá noc s ním sa zdala byť pridobrá na to, aby to bola pravda. A skutočnosť, že som o ňom už dobré tri týždne nepočula ma len utvrdila v tom, že som urobila správne, keď som sa vzdala chlapov.

Stále to štípe. Bolí to ako čert, pretože keď v tú noc vyšiel mojimi dverami, cítila som nádej. Nie preto, že sa s ním stretnem, ale pretože som si myslela, že by nakoniec Texas nemusel byť až taký zlý. Aspoň raz som si myslela, že veci pôjdu po mojom a karma ku mne nebude ľahostajná.

Tak veľmi ako ma bolí vedomie, že ma len osral, vedomie, že sa na mňa vykašlala aj Lýdia ma bolí ešte viac. Pretože Owen sa na mňa aspoň nevykašlal na mojej narodeniny.

Ako len mohla zabudnúť?

Nebudem plakať. Neurobím to. Nad tou ženskou som už preliala dosť sĺz a ďalšie si už nezaslúži. Čašníčka je späť pri stole, dolieva mi pitie. Môj drink bez alkoholu.

Pijem len trápnu sódu, sedím sama v reštaurácii, už druhýkrát tento mesiac sa na mňa niekto vykašlal a to zrovna ma moje 21. narodeniny.

„Prosím si účet,“ poviem porazenecky. Čašníčka sa na mňa súcitne pozrie, položí účet na stôl. Zaplatím a odídem.

Neznášam, že cestou domov musím stále chodiť popri jeho ateliéri. Alebo v tomto prípade, ísť domov, potom čo ma okašlali. Niekedy, keď má v byte rozsvietené, mám chuť ho podpáliť.

Ale vlastne nie. To by bolo trochu kruté. Jeho krásne umenie by som spáliť nemohla.

Len jeho.

Keď sa dostanem k jeho budove, zastavím sa a len tak na ňu zízam. Možno stojí za to pridať dva alebo tri bloky navyše, len aby som už tadeto nemusela znova prechádzať. Skôr než sa pohnem ďalej, mohla by som mu nechať nejaké priznanie. Jedno som mu tu chcela nechať už pred troma týždňami, ale dnes večer je na to všetko v ideálnej konštelácii. Som nasraná práve natoľko, aby som to urobila.

Prejdem ku vchodu budovy a zatiaľ čo lovím v kabelke pero, pozerám na škáru vo dverách. Nemám žiaden papier, takže sa hrabem ďalej, kým nenájdem bloček z fantastickej narodeninovej večere, ktorú som strávila sama so sebou. Otočím ho na opačnú stranu, prilepím bloček na okno a začínam písať svoje priznanie.

„Pred troma týždňami som stretla vážne fajn chalana. Naučil ma ako tancovať, pripomenul mi, aký je to pocit flirtovať, odprevadil ma domov, vyčaril mi úsmev na tvári a potom, SI TOTÁLNY DEBIL, OWEN!“

Zacvaknem pero a hodím ho naspäť do kabelky. Zvláštne, že sa vďaka tomu kúsku papiera cítim hneď lepšie. Začnem skladať bloček, ale zasa ho vyrovnám, znova vytiahnem pero a pripíšem tam ešte jednu vetu.

P.S.: Tvoje iniciálky sú fakt hlúpe.

Oveľa lepšie. Vhodím priznanie dolu otvorom, skôr než mám čas si to rozmyslieť. O pár krokov odstúpim od budovy a snažím sa rozlúčiť.

Otočím sa smerom ku svojmu bytu, keď mi zazvoní telefón. Vytiahnem ho a otvorím si správu:

Lýdia: Prepáč! Zle som odbočila a vážne som toho mala dnes veľa. Snáď si nečakala dlho. Ráno mierim naspäť do Pasadeny, ale v nedeľu budeš na večeri, však?

Prečítam si správu a všetko na čo môžem myslieť je sviňa, sviňa, sviňa, sviňa.

Správam sa totálne nedospelo. Ale no tak, nemohla mi aspoň popriať všetko najlepšie k narodeninám?

Bože, tak strašne ma bolí srdce. Dávam si telefón naspäť do vrecka, keď znova zazvoní. Možno si predsalen spomenula, že mám narodeniny. Aspoň sa bude cítiť trošku previnilo. Možno som ju hneď nemala nazývať sviňou.

Lýdia: A nabudúce mi pripomeň, že mám niekde byť. Vieš, že mám plné ruky práce.

Sviňa, sviňa, sviňa, obrovská, hnusná sviňa.

Zatnem zuby a kričím z frustrácie. Nemôžem nad ňou vyhrať. Nikdy nad ňou nevyhrám. Nemôžem uveriť tomu, že sa to chystám urobiť, ale potrebujem sa napiť. Niečoho alkoholického. A našťastie viem celkom presne, kde taký drink dostanem.

***

„Klamala si.“

Harrison sa pozerá na môj občianky. Predpokladám, že si všimol, že mám narodeniny práve dnes, takže keď som sem prvýkrát prišla s Owenom, nemala som ešte dvadsaťjeden.

„To urobil Owen.“

Harrison pokrúti hlavou a vráti mi občiansky naspäť. „Owen robí priveľa vecí, ktoré by robiť nemal.“ Potom poutiera bar medzi nami a odhodí handru stranou. Dúfam, že ten komentár viac rozvinie. „Takže, čo to bude slečna Reedová? Znova Jack a kola?“

Okamžite pokrútim hlavou. „Nie, vďaka. Dám si niečo menej ostré.“

„Margarita?“

Prikývnem.

Otočí sa a začne mi pripravovať môj prvý legálny nápoj s alkoholom. Dúfam, že do neho vhodí aj jeden z tých drobných dáždničkov.

„Kde je Owen?“ Opýta sa.

Prevrátim oči. „Vyzerám ako Owenov poručník? Zrejme je práve teraz v Hannah.“

Harrison sa na mňa okamžite obráti s očami dokorán. Nad tou urážkou pokrčím plecami a predtým ako znova venuje pozornosť môjmu drinku, vybuchne do smiechu. Keď skončí, položí nápoj na bar predo mňa. Začínam sa mračiť, ale potom sa natiahne doprava, z nádobky vytiahne dáždnik a dá ho do pohára. „Vyskúšaj, či ti bude chutiť tento.“

Priložím si svoju margaritu k perám a najprv z nej zlíznem soľ, potom sa napijem. Oči mi zasvietia, pretože to chutí oveľa lepšie, než tá sračka, čo mi objednal Owen. Prikývnem a naznačím mu rukou, aby mi urobil ešte jeden.

„Prečo najskôr nedopiješ a až potom ti urobím ďalší?“ Navrhne mi.

„Ešte jeden,“ poviem, utriem si ústa. „Mám narodeniny a už je zo mňa zodpovedná dospelá, ktorá chce dva drinky.“

Nadvihne ramená, keď sa zhlboka nadýchne a pokrúti hlavou, ale urobí ako poviem. Čo je vlastne skvelé, pretože hneď ako pripraví druhý drink, objednám si aj tretí. Pretože môžem. Pretože mám narodeniny a som sama, pretože Portland je na míle ďaleko a ja trčím tu, úplne na dne, a Owen Mason Gentry je totálny debil!

A Lýdia je sviňa.