Confess - 17. kapitola

Překlad: Yogi_22

Auburn

„AJ, chceš čokoládové lupienky alebo čučoriedky?“

Práve sme v obchode a nakupujeme. AJ, Trey a ja. Keď som bola v tomto Targete naposledy, bolo to s Owenom a už pred nejakou dobou. Ak mám byť presná, pred troma mesiacmi. Niežeby som to počítala.

Rozhodne to počítam.

Robím ale všetko pre to, aby som s tým prestala. Snažím sa zamerať na tú vec, ktorá sa odohráva medzi Treyom a mnou, ale neustále ho porovnávam s Owenom.

Ledva toho chalana poznám, ale nejako si zabral tú časť mňa, ktorú si od Adama ešte nikto nezabral. Aj napriek tomu čo Owen urobil, viem, že je to dobrý človek. Tak veľmi ako sa snažím dostať sa cez to, čo cítim v hrudi, keď na neho len pomyslím, tie pocity tam stále sú a ja som celá rozpoltená z toho, ako ich odohnať.

„Mami,“ hovorí AJ, ťahá ma za lem trička. „Môžem?“

Vytrhnem sa zo zasnenia. „Čo či môžeš?“

„Dostať hračku.“

Začínam krútiť hlavou, ale skôr než mám šancu odpovedať, prehovorí Trey. „Jasné, poďme sa mrknúť na hračky.“ Vezme AJa za ruku a začne ísť pospiatky. „Keď skončíš, stretneme sa pri hračkách,“ povie a otočí sa na odchod.

Sledujem ich. Obaja sa smejú, AJova malá rúčka je pohltená Treyovou. Neznášam sa za to, že sa nesnažím viac. Trey miluje AJa a AJ zjavne miluje Treya. A ja som úplne sebecká, jednoducho len preto, že necítim k Treyovi rovnaké spojenie, aké som cítila s Owenom. Tak to je. Ak by som s ním strávila viac času, zrejme by som našla viac vecí, ktoré by sa mi na ňom nepáčili, takže som možno len polapená v myšlienkach na Owena než v skutočných  pocitoch k nemu.

Keď si to takto objasním, hneď sa cítim akosi lepšie. S Treyom síce nemám trvalé spojenie, ale rozhodne vzrastá. Zvlášť pri spôsobe, akým zaobchádza s AJom. Ktokoľvek robí AJa šťastným, robí šťastným aj mňa. Vlastne po prvýkrát za dlhú dobu sa pristihnem usmievať skôr pri myšlienke na Treya než na Owena.

Skôr než zamierim do oddelenia hračiek, nakúpim väčšinu vecí zo zoznamu. Krátko mrknem pohľadom do oddelenia športových potrieb, ale akonáhle zájdem za roh, okamžite sa zastavím.

Osud má zrejme rád vtipy, tento je ale rozhodne ten najhorší.

Priamo na mňa totiž hľadí Owen, v tvári ma neveriacky výraz, až si nie som istá, či je mierený na mňa. V tomto okamihu sa všetko čo som sa snažila cítiť k Treyovi desaťnásobne zníži a všetko je to nasmerované priamo k Owenovi. Stisnem v rukách vozík a rozhodujem si, či sa neotočiť opačným slovom bez jediného slova. Som si istá, že by to pochopil.

Zrejme v sebe rieši rovnaký vnútorný boj, pretože akonáhle pristaneme očami jeden na druhom, zastavíme sa. Ani jeden z nás neprehovorí. Ani jeden z nás nevycúva.

Obaja proste len pozeráme na seba.

Jeho pohľad cíti celé moje telo, doslova to bolí každú moju časť. Ten hlavný dôvod prečo som pochybovala o tom čo sa deje medzi Treyom a mnou stojí priamo predo mnou, pripomína mi tak, ako by mali vyzerať skutočné city k niekomu.

Owem sa usmeje a ja si zrazu želám, aby sme boli v uličke s čistiacimi prostriedkami, pretože ma niekto bude musieť o chvíľu zotrieť z podlahy.

Predtým než jeho pohľad znova pristane na mne, obzrie sa najprv doľava a potom doprava. „Ulička číslo trinásť,“ povie s úškrnom. „To musí byť osud.“

Usmejem sa, ale úsmev mi zmizne z tváre pri zvuku AJovho hlasu. „Mami, pozri!“ Povie Trey, keď mi ukazuje v nákupnom košíku dve hračky. „Trey povedal, že môžem mať obe.“

Trey.

Trey, Trey, Trey je teraz pravdepodobne za mnou, súdiac podľa Owenovej reakcie. Stuhol a stojí strnulo, oboma rukami zviera svoj nákupný vozík. Oči mu pristanú na niekom za mnou.

Okolo pása mi vkĺzne ruka, majetnícky ma zovrie. Trey stojí vedľa mňa a ja cítim ako pozerá na Owena. Presunie ruku k dolnej časti môjho chrbta a potom sa jeho pery stretnú s mojim lícom. Zatvorím oči, pretože nechcem vidieť ten výraz na Owenovej tvári. „Poďme, zlato,“ povie Trey, núti ma otočiť sa. Nikdy predtým mi nepovedal zlato. Viem, že to nadhodil pred Owenom naschvál, aby z nášho vzťahu spravil niečo viac, než aký je v skutočnosti.

Pri ďalšom zaťahaní za rameno sa konečne otočím a odídem s Treyom.

Dokončíme nákup posledných vecí, ktoré mi zostali na zozname. Po celý čas čo nakupujeme neprehovorí Trey ani slovo. Rozpráva sa len s AJom, ale môžem povedať, že je nahnevaný. Zo žalúdka mám uzlík nervov, pretože nikdy predtým sme nemali tichú domácnosť a ja neviem, čo očakávať.

Tichá domácnosť pokračuje aj pri pokladni a celou cestou až k autu. Nákup naskladá do kufra, zatiaľ čo ja zapínam AJa na zadnom sedadle. Keď je pripútaný v autosedačke, zabuchnem dvere a nájdem Treya ako sa opiera o auto, pozerá sa na mňa. Je taký nehybný, že ani nevyzerá, že by dýchal.

„Hovorila si s ním?“

Pokrútim hlavou. „Dorazila som za roh, tesne predtým ako ste sa objavili s AJom.“

Trey si založí ruky na hrudi a stisne sánku. Na niekoľko sekúnd sa mi pozrie ponad plece, než očami znova pristane na mne.

„Šukala si s ním?“

Vzpriamim sa šokovaná jeho otázkou. Hlavne preto, že stojíme priamo naproti dverám, za ktorými je AJ. Pozriem sa dnu do auta, ale AJ sa práve zaoberá hračkami a vôbec nie nami dvoma. Keď sa pozriem znova na Treya, myslím, že som na neho nahnevaná viac než on na mňa.

„Nemôžeš byť naštvaný len za to, že na niekoho narazím v obchode, Trey. Nie je v mojej moci rozhodovať kto tu nakupuje.“

Snažím sa prejsť okolo Treya, ale schmatne ma za ruku a celou váhou ma natlačí hruďou na auto. Chytí ma po strane hlavy a ústa skloní k môjmu uchu. Srdce mi divoko tlčie, pretože netuším na čo sa chystá.

„Auburn,“ povie, hlas má hlboký, je to výhražný šepot. „Bol v tvojom byte, bol v tvojej spálni, bol s tebou v tom zasranom stane. A teraz potrebujem, aby si mi povedala, či niekedy bol aj v tebe.“

Pokrútim hlavou, spravím čokoľvek, čo by ho upokojilo, pretože AJ je od nás vo vnútri auta tak na 30 centimetrov. Chytí ma za zápästie, čaká kým mu to potvrdím aj slovne. Poviem čokoľvek, čo potrebuje počuť, len aby práve teraz nestratil nervy.

„Nie,“ zašepkám. „Takto to nebolo. Sotva ho poznám.“

Trey sa o pár centimetrov odtiahne a pozrie sa mi do očí. „Dobre,“ povie. „Pretože spôsob, akým na teba pozeral mi vravel niečo iné.“ Pritisne mi pery na čelo a povolí tlak okolo môjho zápästia. Milo sa na mňa usmeje, ale ten úsmev má opačný účinok. Vydesilo ma, že dokáže v okamihu prepnúť do inej nálady, ako to urobil práve teraz. Objíme ma a pritisne mi tvár do vlasov. Pomaly sa nadychuje a vydychuje.

„Mrzí ma to,“ zašepká. „Vypadnime odtiaľto.“

Otvorí dverí na mieste spolujazdca a zabuchne ich, keď si vleziem dnu. Vydýchnem, uľaví sa mi, že je to už preč, ale dobre viem, že táto reakcia je pre mňa obrovská červená vlajka.

Keď sa vzchopím, oči mi padnú na parkovacie miesto oproti, kde stojí Owen a pozerá mojim smerom. Podľa výrazu jeho tváre je jasné, že bol svedkom všetkého, čo sa práve stalo. Z tej vzdialenosti by to však mohlo vyzerať ako veľmi nežná chvíľka, než ako to bolo naozaj. To by takisto vysvetľovalo aj ten bolestný výraz na Owenovej tvári.

Otvorí dvere v rovnakom momente, ako ich otvorí Trey. Pozerám sa na Owena dosť dlho na to, aby som zbadala ako si zodvihol ruku k srdcu a zovrel ju do päste. Hlavou sa mi preženú slová, ktoré mi povedal o tom, keď sa mu cnie za mamou a bratom.

„Niekedy mi chýbajú tak strašne, že to bolí priamo tu. Ako keby mi niekto žmýkal srdce so silou celého prekliateho sveta.“

Trey vyjde z parkoviska tesne predtým, než mi Owen zmizne z dohľadu.

Nenápadne zdvihnem ruku v päsť ku svojej hrudi.

Oči sa nám na okamih stretnú, pokým to už viac nie je možné.

***

O tom, čo sa odohralo včera v obchode sa už viac nezmienil. Trey a AJ strávili u mňa doma celý večer. Trey sa správal ako keby sa nič nestalo, zatiaľ čo spravil AJovi čokoládové palacinky. V skutočnosti, ak niečo, tak bol Trey v extra dobrej nálade. Neviem, či to bolo kvôli tomu, že sa snažil zamaskovať ten hnev, s ktorým vyrukoval na parkovisku, alebo to robí len preto, lebo si naozaj užíva čas, ktorý môže s nami dvoma stráviť. Jeho dobré rozpoloženie by mohlo byť aj znakom toho, že ma najbližšie štyri dni neuvidí a nechcel odísť v zlej nálade. Dnes ráno totiž odišiel na konferenciu do San Antonia. Na základe toho, ako sa som mnou včera večer rozlúčil, môžem povedať, že ma nerád opúšťal. Opakovane sa ma pýtal čo mám na programe a čo plánujem na víkend. Lýdia vzala AJa na víkend do Pasadeny, aby tam navštívila svoju rodinu. Ak by som dnes nemusela pracovať, išla by som s nimi.

Ale nešla som a teraz som tu s celým víkendom pred sebou a nemám absolútne nič na práci. Myslím, že práve toto Treya znervózňovalo. Zrejme mal problémy dôverovať mi, keď príde na Owena.

A právom.

Koniec koncov dve hodiny potom ako Trey opustil Dallas, stojím priamo pred Owenovým ateliérom. Každý deň, keď som prechádzala popri jeho štúdiu, nenápadne som mu do škáry vhodila kúsok papiera. Len za posledných pár týždňov som tam nechala cez dvadsať priznaní. Viem, že je zaplavený priznaniami, takže nie je šanca, aby poznal, ktoré z nich sú moje.

Cítim sa hneď lepšie, keď ich tam nechám. Väčšinou sú to triviálne veci, ktoré s ním nemajú nič spoločné. Zvyčajne majú čo dočinenia s AJom, ale nikdy som ich nenapísala v tom duchu, aby Owenovi došlo, že som ich písala ja. Som si istá, že by nikdy neuhádol, že som mu ich nechala ja. Tak ako tak, je to pre mňa istá forma terapie.

Pozriem sa na priznanie, ktoré som práva napísala.

„Myslím na teba zakaždým, keď ma pobozká.“

Zložím papierik na dve časti a strčím ho cez štrbinu, dvakrát nad tým nepremýšľam. Od toho okamihu včera v obchode, ho stále cítim. Chcem znova počuť jeho hlas, znova vidieť jeho úsmev. Stále si vravím, že nechať mu toto priznanie, to len medzi nami uzavrie, takže sa môžem pohnúť ďalej s Treyom.

Ale sama dobre viem, že to robím len z čisto sebeckých dôvodov.

Vezmem ďalší kus papierika z kabelky a rýchlo naň naškrabem:

„Cez víkend je mimo mesto.“

Vhodím papierik cez otvor, tentoraz bez toho, aby som ho zložila. Keď ho už nemám v ruke, hrudník sa mi stiahne a okamžite oľutujem, čo som práve napísala.

To nebolo priznanie, to bolo pozvanie.

To, ktoré potrebujem zrušiť.

Hneď teraz.

Nie som tento typ dievčaťa.

Prečo som to vlastne urobila?

Pokúsim sa vopchať do škáry prsty, aj keď viem, že papierik už spadol na podlahu. Schmatnem ďalší kúsok papiera z kabelky a napíšem niečo, čo nadväzuje na predchádzajúce priznanie:

„Nevšímaj si moje priznanie. To nebolo pozvanie. Neviem prečo som to napísala.“

Vhodím kúsok papiera cez otvor a okamžite ľutujem čo som napísala ešte viac ako pri tom priznaní predtým. Teraz vyzerám ako idiot. Zasa odtrhnem ďalší kúsok papiera a napíšem naň, vediac, že by som mala papier aj pero odložiť niekam preč zo svojho dosahu:

„Fakt by si mal nájsť spôsob, ako by si ľudia mohli svoje priznania zobrať naspäť, Owen. Niečo ako politika návratnosti do 20 sekúnd.“

Takisto vhodím dnu aj tento odkaz a pero a papier strčím do kabelky.

Čo som to práve urobila?

Ramienko z kabelky si posuniem na plece a pokračujem smerom ku salónu. Prisahám, že toto je tá najtrápnejšia vec, akú som kedy urobila. Možno to až do pondelka nebude čítať a po víkende už vlastne bude neskoro.

***

Od toho môjho trapasu, kedy som prešla okolo Owenovho ateliéru, prešlo už osem hodín. Mala som dosť času zvážiť, prečo som si myslela, že bolo v poriadku nechať mu niečo na prečítanie. Viem, že to bolo vo chvíľke slabosti, ale aj tak to odo mňa nebolo fér. Ak ku mne za ten krátky čas, čo ho poznám vážne niečo cítil, už len skutočnosť, že som s ním odmietla byť bola mimo neho. A potom prídem a niekoľko týždňov mu nechávam prihlúple odkazy, hoci dnes to bolo prvýkrát kedy som mu nechala priznanie týkajúce sa nás dvoch.

Už som sa rozhodla. Aj keď necítim ku Treyovi to čo on ku mne, nikdy by som ho nezradila. Keď sa raz k niekomu zaviažem, som typ človeka, ktorý si tento záväzok aj ctí.

Bavili sme sa o tom, že sa s ostatnými ľuďmi nebudeme vídať, hoci ja mám stále pocit, že nevídame ešte ani jeden druhého. Znamená to, že sa nejako potrebujem preniesť cez Owena. Potrebujem si o neho prestať robiť starosti. Potrebujem prestať prechádzať popri jeho ateliéri, keď viem, že to môžem obísť aj inokade. Potrebujem sa zamerať a sústrediť svoju energiu na svoj vzťah s Treyom, pretože ak chcem, aby v AJovom živote figuroval Trey, musím sa zaviazať k tomu, aby ten vzťah fungoval.

A Trey je pre mňa vhodný. Viem, že ten záchvat žiarlivosti včera na parkovisku ma vydesil, ale nemôžem ho za to obviňovať. Je viac ako pravdepodobné, že ho pohľad na Owena a mňa naplnil neistotou, takže sa samozrejme naštval. A takisto je vhodný aj pre AJa. Mohol by nás zabezpečiť spôsobom, akým to ja sama nedokážem. Okrem môjho sebectva neexistuje na svete iný dôvod, prečo by som nemala chcieť, aby to s Treyom klapalo.

„Odchádzam,“ povie Donna, vykukne spoza rohu. „Nebude ti vadiť, ak zamkneš?“

Donna je nová zamestnankyňa, je tu už dva týždne, má viac klientov ako ja a odvádza oveľa lepšiu robotu. Nieže by som bola v tom čo robím zlá, len nie som až taká skvelá. Je ťažké byť skvelý v niečo, čo neznášate.

„Žiaden problém.“

Rozlúči sa so mnou a ja dokončím umývanie misiek od farby, ktoré sú v umývadle. Pár minút po tom čo odíde, zacinká zvonček, upozorňuje tak, že niekto vošiel do salóna. Nakuknem spoza závesu, aby som dala vedieť komukoľvek kto už prišiel, že sme na dnes skončili, ale slová sa mi zaseknú v hrdle, keď ho zbadám.

Stojí vo vchodových dverách, rozhliada sa po salóne. Keď jeho pohľad padne na mňa, pieseň ktorá práve hrala cez stropný reproduktor skončí a miestnosť naplní ťaživé ticho.

Ak by som cítila ku Treyovi aspoň zlomok toho, čo cítim len keď Owen stojí odo mňa na druhej strany miestnosti, pravdepodobne by ten vzťah fungoval bez problémov.

Ale nemám dojem, že by som niečo také mohla cítiť k niekomu inému. Len k Owenovi.

Začne kráčať smerom ku mne s tichou sebaistotou. Ja sa nehýbem vôbec. Nie som si istá, či sa mi vôbec hýbe srdce. Naisto viem, že pľúca sa mi nehýbu, pretože odkedy sa objavil na rohu a ja som ho tu uvidela stáť, ešte som sa nenadýchla.

Zastane, keď je len pár centimetrov odo mňa. Ani raz neuhol pohľadom a ja už nedokážem kontrolovať očividné stúpanie a klesanie svojho hrudníka. Už len samotná jeho prítomnosť mi spôsobuje doslova fyzický rozruch.

„Ahoj,“ povie. Výraz má opatrný. Nedáva najavo ani jediný kúsoček emócií. Neviem, či je na moje priznania nahnevaný, ale je tu, takže zjavne vedel, že boli odo mňa. Keď mu chcem oplatiť pozdrav, rýchlo sa obzrie cez plece. Rukou si prebehne po vlasoch a potom sa ku mne otočí späť.

„Máš čas na strihanie vlasov?“ Opýta sa.

Oči mi padnú na jeho vlasy, sú rozhodne dlhšie ako keď som ich strihala naposledy.

„Veríš mi natoľko, aby som ti znova ostrihala vlasy?“ Som šokovaná tou hravosťou vo svojom hlase. Bez ohľadu na okolnosti, zdá sa, že s ním idú veci jednoducho.

„To záleží na tom, či si triezva?“

Usmejem sa, uľaví sa mi, že sme sa aj uprostred studenej vojny vrátili k podpichovaniu. Prikývnem a ukážem dozadu do salóna, kde sú umývadlá. Kráča ku mne, prejdem popri ňom, zamierim dopredu a zamknem. To posledné čo potrebujem je niekto, kto sem príde a uvidí toho, koho by tu vidieť nemal.

Keď sa vrátim dozadu, už sedí na rovnakej stoličke, na ktorej som mu naposledy umývala vlasy. A presne tak ako naposledy, jeho oči nikdy neopustia moju tvár. Vyskúšam vodu, skôr ako mu ju pustím na vlasy. Potom ako ich namočím, vytlačím si do dlane šampón a rukami sa mu prehrabávam vo vlasoch, pokým nepenia. Na niekoľko sekúnd zatvorí oči, využijem to, aby som sa na neho pozrela.

Keď mu začnem oplachovať vlasy, znova ich otvorí, takže sa rýchlo odvrátim.

Želám si, aby niečo povedal. Ak je tu, má pre to aj nejaký dôvod. A rozhodne to nie je ten, aby na mňa pozeral.

Keď mu doumývam vlasy, v tichosti prejdeme dopredu. Sadne si do mojej kaderníckej stoličky a ja mu uterákom presuším vlasy. Netuším, či po celý ten čas, keď mu strihám vlasy vôbec dýcham, ale robím všetko čo môžem, aby som sa sústredila na jeho vlasy a nie na neho. V salóne ešte nikdy nebolo také ticho.

Takisto tu nikdy nebolo tak hlučno.

Nemôžem zastaviť myšlienky, ktoré sa mi preháňajú hlavou. Myšlienky na to aké to bolo, keď ma bozkával. Myšlienky na to, ako som sa cítila, keď okolo mňa omotal ruky. Myšlienky na to, ako medzi nami hladko plynula debata a to, že som nikdy nechcela, aby niekedy skončila.

Keď posledný krát zastrihnem nožnicami, prečešem mu vlasy a potom ho očistím. Odstránim z neho plášť a vytrasiem ho. Poskladám ho a dám do zásuvky.

Postaví sa a vytiahne peňaženku. Na pult položí 50-dolárovku a peňaženku si dá naspäť do vrecka.

„Ďakujem,“ povie a usmeje sa. Otočí sa na odchod a ja okamžite pokrútim hlavou, nechcem, aby odišiel. Ešte sme neprebrali priznania. Ani mi nepovedal, čo ho donútilo zastaviť sa tu.

„Počkaj,“ zavolám za ním. Práve keď sa dostane ku dverám, otočí sa, pomaly. Snažím sa prísť na to, čo mu povedať, ale nevyjde zo mňa nič, čo mu chcem naozaj povedať. Pozriem sa dole na 50-dolárovú bankovku, schmatnem ju a podržím hore. „To je príliš veľa peňazí, Owen.“

Snáď celú večnosť len ticho pozerá, potom otvorí dvere a bez slova vyjde.

Padnem do svojej kaderníckej stoličky, totálne zmätená z jeho reakcie. A čo som vlastne chcela, aby urobil? Chcela som, aby urobil prvý krok? Chcela som, aby ma pozval k sebe?

Ani s jednou z týchto vecí by som nemala byť stotožnená, ale kvôli tomu, že sa rozčuľujem, že sa žiadna z nich nestala, sa cítim ako hrozný človek.

Pozriem sa dole na 50-dolárovú bankovku v rukách. Až teraz si všimnem, že je na zadnej strane niečo napísané. Otočím ju a prečítam si odkaz, ktorý je naškrabaný po celej bankovke čiernou fixkou.

„Potrebujem s tebou ešte aspoň jednu noc. Prosím.“

Zovriem ruku do päste a podržím si ju pri hrudi. Nepravidelný tlkot môjho srdca a rýchle rozťahovanie v pľúcach sú jediné dve veci, na ktoré sa práve teraz môžem sústrediť.

Hodím peniaze na pult a hlavu si pochovám v rukách.

Oh môj Bože.

Oh môj Bože.

Nikdy za celý svoj život som tak strašne nechcela urobiť nesprávnu vec.

***

Keď sa zastavím pred jeho ateliérom, dumám, či na toto rozhodnutie budem zajtra pyšná. Ak vojdem dnu, viem čo sa medzi nami stane. Viem, že nakoľko je Trey preč z mesta, existuje len mizivá šanca, že by to zistil, ale stále to nie je správne. Ale ani pomyslenie na to, že by to mohlo vyjsť najavo neznamená, že to chcem urobiť o niečo menej.

Predtým než vôbec dostanem šancu rozhodnúť sa, dvere sa otvoria a Owenova ruka siahne po mojej. Vtiahne ma do tmavého štúdia a zatvorí za mnou dvere, kliknutím ich zamkne. Čakám, kým sa mi oči prispôsobia tme a svedomie sa prispôsobí tomu, že som tu. Vo vnútri jeho ateliéru.

„Nemala by si tam vonku len tak stáť,“ povie. „Niekto by ťa mohol zbadať.“

Nie som si istá, komu to vlastne hovorí, ale dnes večer nie je šanca, že by ma Trey uvidel vzhľadom na to, že je v San Antoniou. „Je mimo mesto.“

Owen odo mňa stojí menej ako na dva kroky, sleduje ma s hlavou naklonenou na stranu. Vidím ako mu po perách prebehne ľahký úsmev. „Tak mi to bolo aj povedané.“

Pozriem sa zahanbená dole na svoje nohy. Zatvorím oči a snažím sa nejako si to vyhovoriť. Tým, že som tu, riskujem všetko. Keby som tak mohla vypnúť myšlienky, ktoré sa mi teraz preháňajú hlavou, bola by som schopná rozpoznať, že to nie je ten najmúdrejší krok. Či už budeme prichytení alebo nie, to, že s ním budem, nič nezlepší. Len by sa to zhoršilo, pretože po dnešnej noci ho budem pravdepodobne chcieť ešte viac.

„Nemala by som tu byť,“ poviem ticho.

Pozoruje ma s rovnakým neochvejným výrazom. „Ale si tu.“

„Len preto, že si ma bez opýtania vtiahol dnu.“

Ticho sa zasmeje. „Stála si vonku pred mojim dverami a pokúšala sa rozhodnúť čo urobiť. Len som ti pomohol urobiť to rozhodnutie za teba.“

„Ešte som sa nijako nerozhodla.“

Prikývne. „Ale áno rozhodla, Auburn. Už si urobila veľa rozhodnutí. Vybrala si si vydať sa s Treyom na dlhú cestu. A teraz si sa rozhodla byť na jednu noc so mnou.“

Zahryznem si do spodnej pery a odvrátim od neho pohľad. Jeho poznámka sa mi nepáči, bez ohľadu na to, koľko pravdy sa v nej ukrýva. Pravda niekedy bolí, a vďaka tomu, že ju predniesol nahlas, je ešte viac čierna alebo biela než v skutočnosti je.

„Si neférový.“

„Nie, som sebecký,“ povie.

„To je to samé.“

Urobí krok smerom ku mne. „Nie, Auburn, nie je. Keby to bolo nefér, dal by som ti ultimátum. Byť sebecký znamená urobiť toto.“ Jeho pery sa stretnú s mojimi pevne a neochvejne. Rukou mi vkĺzne do vlasov a omotá mi ju vzadu za hlavou. Bozkáva ma tak, ako keby mi dal všetky bozky, ktoré si prial mi dať v minulosti, a každý bozk, ktorý by mi mohol dať v budúcnosti.

Všetky z nich, všetky naraz.

Ruka mu klesne na môj chrbát a pritiahne si ma k sebe. Netuším, kde sú v tomto momente moje ruky. Myslím, že sa ho držím ako o život, ale každá moja časť okrem mojich úst je práve úplne znecitlivená. Jediná vec, ktorej som si plne vedomá sú moje ústa na tých jeho. Jeho bozky sú všetko, čo v tomto okamihu poznám.

Sú všetko, na čo chcem myslieť.

Ale čert to ber, ak sa mi Trey teraz nevotrel do myšlienok. Je mi jedno aké silné sú moje pocity voči Owenovi, ale k Treyovi som lojálna. Owenovo konanie ma donútilo vybrať si a teraz musíme obaja žiť s dôsledkami.

Odtrhnem sa od neho, nájdem v sebe silu, aby som sa odstrčila od jeho hrude. Naše ústa sa rozdelia, ale ruka mi zostane pritisnutá na ňom. Cítim ako mu silno stúpa a klesá hrudník. Už  len to, že viem, že cíti to, čo cítim ja, takmer stačí na to, aby som na neho znova pritisla svoje ústa.

„Trey,“ poviem bez dychu. „Teraz som s Treyom.“

Owen k sebe stisne viečka, ako keby ho bolelo už len počuť jeho meno. Dýcha tak sťažka, že musí najprv chytiť dych, skôr než odpovie. Otvorí oči a pristane na mne pohľadom. „Tvoj záväzok je jediná časť, ktorá je s Treyom.“ Zdvihne ruku a cez blúzku mi pritisne dlaň na srdce. „Všetko ostatné je tu so mnou.“

Jeho slová ma ovplyvnia viac ako jeho bozky. Pokúšam sa nadýchnuť, ale ruka pritisnutá na moje srdce mi to nedovoľuje. Podíde o krok bližšie, pokým nie sme v jednej rovine. Jeho dlaň je stále pritisnutá na moju hruď, ale teraz má druhú ruku okolo dolnej časti môjho chrbta.

„Vďaka nemu sa tvoje srdce takto necíti, Auburn. Nebije kvôli nemu tak šialene, že sa snaží preraziť cez steny tvojho hrudníka.“

Zatvorím oči a opriem sa o neho. Myslím, že tú voľbu za mňa urobilo moje telo, pretože nad svojou mysľou už určite kontrolu nemám. Tvár si natlačím na jeho krk a potichu počúvam, ako sa mu pomaličky spomaľuje dych. Čím dlhšie tu stojíme a čím viac hovorí, tým naša potreba len rastie. Cítim to v spôsobe, akým ma drží. Počujem to v zúfalej prosbe jeho hlasu. Cítim to s každým nádychom a výdychom jeho hrude.

„Pochopil som, prečo si si musela vybrať jeho,“ povie. „Nepáči sa mi to, ale rozumiem tomu. Takisto viem, že keď sa mi dáš na jednu noc, nezmaže sa tým skutočnosť, že jemu by si sa mohla dať navždy. Ale ako som už povedal...som sebecký. A ak je jedna noc všetko čo dostanem. Tak si ju vezmem..“ Zdvihne mi hlavu z ramena a nakloní ju k sebe. „Vezmem si čokoľvek si mi ochotná dať. Pretože viem, že keď prejdeš týmito dverami von, potom si o desať....dvadsať rokov...budeme želať, aby sme pri pomyslení na tento večer počúvli naše srdcia.“

„A to je to čo ma desí,“ poviem mu. „Bojím sa, že ak svoje srdce raz počúvnem, nebudem vedieť ako ho potom druhýkrát ignorovať.“

Owen skloní svoje ústa k mojim a šeptom povie: „Kiežby som mohol mať také šťastie ja.“ Jeho pery sa so mnou znova spoja, tento krát som si vedomá všetkých svojich častí. Priťahujem ho k sebe tak zúfalo, ako ma on priťahuje k sebe. Keď ma bozkáva od úľavy, jeho ústa sú všade. Vie, že týmito bozkami súhlasím s čímkoľvek o čo ma žiadal. Je to môj spôsob ako mu povedať, že ma dnes večer môže mať.

„Potrebujem, aby si šla hore,“ povie. „Hneď.“

Vyberieme sa cez prízemie ateliéru hore, ale ani jeden z nás nie je schopný držať od seba ústa alebo ruky, takže nám to chvíľu trvá. Keď sa dostaneme ku schodom, začína po nich cúvať pozadu, ťažšie sa nám tak pokračuje v bozkávaní. Keď vidí, že sa takto nikam nedostaneme, konečne ma vezme za ruku a otočí ma, potiahne ma po schodoch, kým nie sme v jeho byte.

Keď sa jeho ústa znova stretnú s mojimi, je to úplne iný druh bozku, než ten, ktorý sme si práve dali. Hlavu mi vezme do rúk a pomaličky ma bozkáva.

Jemne a hlboko, má to vzostup a pád aj hĺbku.

Bozkáva ma, ako keby som bola jeho plátnom.

Vezme ma za obe ruky a prepletie si s nimi prsty. Čelo si pritisne na moje, keď bozk skončí.

S nikým som sa takto necítila. Ani s Adamom. Možnože to, čo cítim, keď ma bozkáva je tak vzácny pocit, že je to niečo, čo po dnešnej noci už znova nezažijem.

Tá myšlienka ma vydesí a len spečatí môj osud do zajtrajšieho rána, pretože čokoľvek už pri Owenovi cítim by som nemala brať ako samozrejmosť. Ani kvôli lojalite ku Treyovi.

A úprimne, je mi fuk, akého to zo mňa robí človeka.

„Bojím sa, že takto sa už znova s nikým iným cítiť nebudem,“ zašepkám.

Stisne mi ruku. „A ja sa bojím, že budeš.“

Odtiahnem sa a pozriem sa na neho, pretože potrebujem, aby vedel, že sa moje city ku Treyovi s týmto nedajú ani porovnať. „Nikdy som s ním toto nezažila, Owen. Ani náhodou.“

Čakala som, že sa mu uľaví, ale netvári sa tak. Ak niečo, tak môžem povedať, že to v skutočnosti ani nechcel počuť. „Kiež by si mohla,“ povie. „Nechcem myslieť na to, že budeš musieť celý svoj život stráviť s niekým, kto si ťa nezaslúži.“

Omotá okolo mňa ruky a znova mi pochová tvár v krku. „Tak som to nemyslela,“ poviem. „Nepovedala som, že si ma zaslúži menej ako ty. Len s tebou cítim iný druh spojenia a to ma desí.“

Jeho ruky mi zovrú šiju, ústa mi posunie k uchu. „Možno si nemyslíš, že si ťa zaslúži menej ako ja, ale to je presne to čo hovorím, Auburn.“ Ruky sa mu presunú nižšie na moje stehná a potom ma zodvihne. Nesie ma cez izbu a položí ma dole na posteľ. Vylezie na mňa, chová mi hlavu v náručí. Jemne ma pobozká na čelo a potom znova na špičku nosa. Pozrie sa mi do očí, v očiach má väčšiu úprimnosť a poctivosť, než som tam kedy videla. „Nikto si ťa nezaslúži tak ako ja.“

Ruka mu zbehne na gombík od mojich riflí, odopne ho. Jeho pery mi spočívajú na krku, keď ma ďalej presviedča slovami, že toto je presne to miesto, kde mám byť. „Nikto ťa nevidí tak ako ja.“

Zatvorím oči a počúvam zvuk jeho hlasu. Čakám, kým mi dá dole džínsy, očakávam na svojej pokožke jeho dotyk. Dlaňou mi skĺzne po stranách nôh a potom sú jeho ústa znova na mne.

„Nikto ti nebude rozumieť tak ako.“

Pritisne sa na mňa v momente, keď mi jazykom vkĺzne do úst. Zastonám, izba sa začne točiť. Tá kombinácia jeho slov a dotyku jeho tela, je ako olej prilievaný do ohňa. Začne mi preťahovať cez hlavu tričko aj podprsenku a ja nerobím nič, aby som ho zastavila. Proti jeho dotyku som bezmocná.

„Nikto ti nerozbúši srdce tak ako ja.“

Bozkáva ma, zastaví sa jedine vtedy, aby mi vyzliekol tričko. Nejako sa mi podarí získať kontrolu nad svojimi zmyslami, keď si uvedomím, že mu moje ruky sťahujú džínsy, pokúšajú sa ich odstrániť, aby som ho cítila pokožku na pokožke.

Položí mi dlaň na srdce. „A nikto si nezaslúži byť v tebe, ak sa najprv nedostane sem.“

Tie slová na mňa doliehajú ako dažďové kvapky. Bozkáva ma jemne a potom sa zodvihne z postele. Nechám oči zatvorené, ale počujem ako na podlahu dopadnú jeho nohavice a potom začujem ako sa trhá obal. Cítim jeho ruky na svojich bokoch, keď mi zahákne palce za nohavičky a stiahne ich dole. Až pokým nie je znova na mne, konečne nájdem odvahu otvoriť oči.

„Povedz to,“ zašepká, pozrie sa na mňa. „Chcem počuť ako povieš, že si ťa zaslúžim.“

Prebehnem mu rukou po ramene, cez krivku jeho pleca až na krk a do vlasov. Pozerám sa mu priamo do očí. „Zaslúžiš si ma, Owen.“

Čelom sa dotkne mojej ruky, vezme ma za nohu, zodvihne ju a omotá si ju okolo pása. „A ty si zaslúžiš mňa, Auburn.“

Zatlačí sa do mňa, nie som si istá kto je hlasnejší – jeho ston alebo môj náhly výbuch „Oh môj Bože.“

Hlboko sa do mňa pochová a zostane tam. Pozerá sa na mňa bez dychu a usmieva sa. „Teraz neviem, či si to povedala, pretože ti je neuveriteľne dobre, alebo si robíš srandu z mojich iniciálok.“

Medzi lapaním po dychu sa usmejem. „Oboje.“

Úsmevy nám opadnú, keď sa začne hýbať. Ústa drží tesne v mojej blízkosti, ale dosť ďaleko na to, aby sa mi pozeral priamo do očí. Hýbe sa dnu a von, pomaly, zatiaľ čo ma jemne posieva bozkami. Stonám a potrebujem viac než čokoľvek iné zatvoriť oči, ale spôsob, akým sa na mňa pozerá je niečo, čo si chcem zapamätať vždy, keď sa nadýchnem.

Znova sa odo mňa odtiahne a v momente, keď sa do mňa zatlačí, pobozká ma na líce. Medzi každým bozkom nájde rytmus a s každým výpadom mi stále pozerá do očí.

„Toto je to čo chcem, aby si si zapamätala, Auburn,“ povie ticho. „Nechcem, aby si si pamätala aké to je, keď som v tebe. Chcem, aby si si pamätala aké to je, keď sa na teba pozerám.“

Perami sa tak jemne otrie o moje, že ich takmer necítim. „Chcem, aby si si zapamätala ako reaguje tvoje srdce zakaždým, keď ťa pobozkám.“ Jeho pery sa stretnú s mojimi a potom sa pokúsim každý jeden pocit, ktorý cítim pri jeho bozkoch a všetky jeho slová vstrebať do pamäti. Ruka mu vkĺzne do mojich vlasov, mierne mi nadvihne hlavu z postele, potom bozk prehĺbi.

Odtiahne sa, takže sa obaja môžeme nadýchnuť. Znova sa mi pozerá do očí, keď povie: „Chcem, aby si si zapamätala moje ruky a to ako sa ťa nemôžu prestať dotýkať.“

Ústami mi pomaly prechádza po sánke, až kým sa nedostane k môjmu uchu. „A potrebujem, aby si si zapamätala, že milovať sa môže každý, ale ja som jediný kto si zaslúži milovať sa s tebou.“

S tými slovami ho objímem okolo krku a jeho ústa sa natisnú na moje. Zasúva ma, tvrdo a ja chcem kričať. Chcem ho prosiť, aby nikdy neprestal, ale čo chcem ešte viac sú jeho bozky. Chcem si zapamätať každý jeden z nich. Chcem si jeho chuť vryť do jazyka.

Nasledujúcich niekoľko minút je zahmlených stonaním, bozkami, potom, rukami a ústami. Je na mne, potom som ja na ňom a potom je znova na mne. Keď pocítim teplo jeho úst okolo svojich pŕs, som totálne stratená. Hlava mi padne dozadu, oči sa mi zatvoria a srdce mi padne rovno do jeho dlaní.

Som taká nabudená, točí sa mi hlava, taká vďačná, že som sa rozhodla zostať, že ani neviem povedať kedy je po tom. Stále sťažka dýcham, srdce mi v hrudi divoko búši. Nie som si istá, či vyvrcholenie s Owenom znamená koniec tohto zážitku. Pretože, keď zostúpim na zem, už len z toho, že som s ním, sa cítim rovnako neuveriteľne ako, keď som sa urobila.

Ležím mu na hrudi, ruky má omotané okolo mňa. Nikdy som si nemyslela, že sa v tejto pozícii ocitnem niekedy znova. V pozícii, kedy budem vedieť, že som presne tam, kam patrím, ale neexistuje nič, čo môžem urobiť, aby som si to udržala.

Pripomína mi to deň, kedy som sa musela rozlúčiť s Adamom. Viem, že naše city boli niečo viac, ako len to, čo si o nich mysleli ostatní a ja som bola od neho odtrhnutá skôr, než som bola pripravená, že mi ho navždy zoberú.

A teraz sa mi tá istá vec deje s Owenom. Ešte nie som pripravená sa s ním rozlúčiť.

Bojím sa s ním rozlúčiť.

Ale musím mu povedať zbohom a bolí to ako čert.

Ak by som vedela ako zastaviť slzy, urobila by som to. Nechcem, aby ma počul plakať. Nechcem, aby vedel aká som naštvaná, že takýto deň nemôžeme mať po celý život. Nechcem, aby sa ma pýtal čo sa deje.

Keď mu moje slzy dopadnú na hruď, nespraví nič, aby ich zastavil. Namiesto toho ma len jednoducho drží oveľa silnejšie a bradu si oprie o moje temeno. Rukou mi jemne prechádza po vlasoch.

„Ja viem, zlato,“ šepká. „Ja viem.“