Confess - 12. kapitola

Překlad: Yogi_22

Owen

Mal som jej to povedať. V tom momente, ako ma prepustili z cely predbežného zadržania som mal ísť priamo do jej bytu a všetko jej povedať. Už viac ako hodinu som prechádzal po štúdiu. Prechádzam sa jedine vtedy, keď som nasraný, práve teraz ani len netuším, či som bol vôbec niekedy takýto naštvaný. Chystám sa vyšliapať dieru do podlahy, ak s tým neprestanem. Môj odkaz si už určite prečítala. Odkedy som jej ho nechal na vankúši prešli už dve hodiny, začínam mať pocit, že sa ma už vzdala. Nemám jej to za zlé. Rovnako ako ju chcem presvedčiť, že Trey pre ňu vôbec nie je dobrý, že nie som taký strašný ako si myslí, mám taký pocit, že na to ani nedostanem príležitosť. Jeden nikdy nevie, čo jej bolo už teraz o mne narozprávané.

Práve, keď chcem zamieriť ku schodom, počujem zaklopanie na presklené dvere. Neponáhľam sa k nim, ale šprintujem.

Keď otvorím dvere, očami na mne krátko pristane, než sa nervózne obzrie cez plece. Chytí dvere a rýchlo vkĺzne dnu, zatvorí ich za sebou.

Nenávidím to. Nenávidím, že sa desí tu byť a bojí sa, že by ju niekto mohol uvidieť prechádzať týmito dvermi.

Neverí mi.

Otočí sa a pozerá na mňa. Nenávidím aj to sklamanie, ktoré má práve teraz v očiach.

Potrebujeme sa porozprávať, ale nechcem to urobiť tu, takže po nej siahnem a zamknem dvere. „Ďakujem, že si prišla.“

Neodpovie. Čaká, kým poviem ešte niečo.

„Mohla by si ísť so mnou hore?“

Pozrie sa ponad moje plece do chodby a prikývne. Nasleduje ma cez ateliér, hore do môjho bytu. Je to šialené, ako sa veci medzi nami zmenili. Ešte pred dvoma hodinami bolo všetko perfektné a teraz...

Naozaj je to úžasné, akú veľkú priepasť dokáže medzi dvoma ľuďmi vytvoriť pravda.

Prejdem do kuchyne a ponúknem jej niečo na pitie. Ak by som jej možno nalial za pohárik, rozhovor by potrval dlhšie. Je tu toho toľko čo jej chcem a potrebujem vysvetliť, len či mi na to dá príležitosť.

Nechce nič na pitie.

Stojí v strede miestnosti a zrejme sa ku mne bojí čo i len priblížiť. Oči jej poletujú po izbe, ako keby tu ešte nikdy predtým nebola. Vidím ten výraz na jej tvári. Teraz, keď to už vie, vidí ma v inom svetle.

Potichu sledujem ako chvíľu skúma izbu. Keď sa jej oči so mnou konečne stretnú, nastane dlhšia pauza, kým naberie odvahu a konečne sa ma opýta na to, čo sem prišla zistiť.

„Si narkoman, Owen?“

Rozhodne nechodí okolo horúcej kaše. Vďaka jej priamočiarosti sa chcem plaziť, pretože sa na nič z toho nedá odpovedať jednoduchým áno alebo nie. S tým ako upiera pohľad na schody, sa nezdá, že by si počkala na širšie vysvetlenie.

„Ak poviem nie, znamenalo by to pre nás dvoch nejaký rozdiel?“

Niekoľko sekúnd ma ticho skúma a potom pokrúti hlavou. „Nie.“

Mal som pocit, že takto odpovie. A proste len tak, už odrazu nemám chuť jej niečo vysvetľovať. Aký by to vlastne malo zmysel, ak na mojej odpovedi nezáleží? Povedať jej pravdu by mohlo veci len skomplikovať.

„Pôjdeš do väzenia?“ Opýta sa. „To bol dôvod prečo si povedal, že sa sťahuješ?“

Nakloním fľašu a nalejem si pohár vína. Dlho a pomaly sa napijem, skôr než odpoviem a prikývnem. „Pravdepodobne áno. Je to môj prvý priestupok, takže pochybujem, že budem v base dlho.“

Vydýchne a zatvorí oči. Keď ich znova otvorí, pozerá sa dole na svoje nohy. Ruku si dá na pery a stále sa vyhýba očnému kontaktu so mnou. „Chcem získať svojho syna do opatery. Toto by oni použili proti mne.“

„Kto sú oni?“

„Lýdia a Trey.“ Teraz sa pozerá priamo na mňa. „Nikdy by mi neuverili, ak by som sa akýmkoľvek spôsobom zaplietla s tebou.“

Keď sa tu ukázala, čakal som niečo podobné rozlúčke, ale nečakal som, že sa spolu s jej slovami dostaví aj bolesť. Cítim sa hlúpo za to, že som dopredu nepremýšľal nad tým, ako by ju to mohlo ovplyvniť. Strachoval som sa len o to, čo by si o mne pomyslela, keby na to prišla. Naozaj ma až doteraz nenapadlo, že by to mohlo ohroziť vzťah s jej synom.“

Nalejem si ďalší pohár vína. Asi to nebude najlepší nápad, keď mi je svedkom ako sa idem sundať vínom, nakoľko teraz už vie o mojom zatknutí.

Čakám, že sa teraz otočí a odíde, ale neurobí to. Namiesto toho pomaly prejde ku mne. „Umožnili ti vybrať si namiesto toho liečenie?“

Vypijem aj druhý pohár vína. „Žiadnu odvykačku nepotrebujem.“ Položím pohár do drezu.

Vidím ako ňou prebehne sklamanie. Ten pohľad mi je známy. Už som sa ho doteraz napozeral dosť, aby som vedel čo znamená. Nepáči sa mi, že sa jej city tak rýchlo zmenili z toho, že ma chcú, na tie, že ma ľutuje.

„Nemám žiadne problémy s drogami, Auburn.“ Nakloním sa dopredu, kým od seba nie sme len na krok. „S čím mám problém je to, že sa mi zdá, že si nejako zapletená s Treyom. Ja som síce ten kto má záznam v registri, ale on je ten na koho by si si mala dávať pozor.“

Polohlasne sa zasmeje. „On je policajt, Owen. Zato ty ideš do basy za prechovávanie drog. Komu z vás mám teda veriť?“

„Svojim inštinktom,“ poviem okamžite.

Pozrie sa dole na ruky, ktoré má zložené na linke. Brušká palcov tlačí proti sebe. „Moje inštinkty mi radia robiť to, čo je najlepšie pre môjho syna.“

„Presne,“ poviem jej. „To je aj dôvod, prečo som ti povedal, aby si verila svojim inštinktom.“

Pozrie sa hore na mňa, vidím jej v očiach bolesť. Viem, že by som si to nemal tak brať aj za ňu, ale presne chápem ako sa cíti, keď sa na mňa pozerá. Frustrovane, sklamane, nahnevane. Cítim to zakaždým, keď sa pozriem do zrkadla.

Prejdem okolo linky a vezmem ju za zápästie. Pritiahnem si ju k sebe a omotám okolo nej ruky. Na pár sekúnd mi to dovolí, ale potom ma odstrčí preč s neústupným pokrútením hlavy. „Ja nemôžem.“

Sú to len dve slová, ale znamenajú len jediné. Koniec.

Otočí sa a zamieri dole po schodoch.

„Auburn, počkaj,“ volám za ňou.

Nezastane. Dostanem sa na vrchol schodov a počúvam ako sa jej kroky odrážajú po ateliéri. Takto sa to nemalo skončiť. Odmietam ju nechať odísť takto, pretože ak odíde v tomto rozpoložení, bude pre ňu jednoduchšie sa už nevrátiť.

Okamžite zbehnem dole po schodoch a bežím za ňou. V momente, keď sa dostane ku zámku na vchodových dverách, siahnem po jej ruke. Odtiahnem ju preč a otočím ju, potom na ňu pritisnem svoje ústa.