Confess - 10. kapitola

Překlad: Yogi_22

Ahojte kočenky, veľmi pekne ďakujemza všetky vaše komentáre a slová vďaky za jednotlivé kapitoly. V prípade tej dnešnej vám nezostane nič iné, len si poriadne držať klobúky, pretože odteraz to už bude poriadna jazda. Očekávám od vás tie najlepšie komentáriky.

Ste super! Moje verné čitatelky, som rada, že vás mám :) Yogi_22

Owen

Už strácam prehľad, ktoré klamstvá som jej narozprával a to normálne pritom nikomu neklamem. Ale neviem ako jej povedať pravdu. Bol som vydesený z toho nechať ju ísť, vydesený priznať, že sa vlastne v pondelok nesťahujem. Pravdou je, že v pondelok budem na súde a po mojom vypočúvaní pôjdem buď do basy alebo na odvykačku. Závisí to od toho, na kom to bude. Či na mne alebo Callahanovi Gentrymu.

Keď sa môj otec zastavil dnes ráno v štúdiu, nechcel som toho príliš veľa prezradiť, pretože som tušil, že by Auburn mohla počúvať. Udržať sa ale v pohode bolo rozhodne ťažšie než som si myslel. Len som chcel, aby videl čo mi to spôsobilo. Chcel som ho schmatnúť za ruku, postrčiť ho hore schodmi a ukázať na ňu, spiacu na mojej posteli. Chcel som mu povedať. „Pozri sa na ňu, oci. Pozri sa, čo ma stálo tvoje sebectvo.“

Namiesto toho som však urobil to, čo robím vždy. Myšlienky na mamu a brata ma odhovorili od toho, aby som sa na neho vykašlal. Sú mojou výhovorkou. Sú jeho výhovorkou. Posledných niekoľko rokov boli našou výhovorkou a ja sa bojím, že nenájdem spôsob ako tú noc nevyužívať ako svoju výhovorku. Potom už Callahan Gentry a Owen Gentry nikdy nebudú znova otec a syn. To, že som chcel tento spôsob života zastaviť, nemá nič spoločné s ňou, hoci. Rovnako ako som sa snažil, rovnako ako som premýšľal, rovnako ako ma to zloží zakaždým, keď nado mnou vyhrá vina, nikdy som sa necítil silnejší ako sa cítim, keď som s ňou. Nikdy som necítil, že mám dôvod žiť, ktorý cítim, keď som s ňou. Myslím na prvé slová, ktoré som jej povedal, keď sa ukázala pred mojimi dvermi. „Si tu, aby si ma zachránila?“

Pretože si tu preto, Auburn? Samozrejme, že to takto cítim. Už to bolo veľmi dávno, čo som pocítil aspoň iskierku nádeje.

„Kam to ideš?“ Opýta sa ma.

Jej hlas by mohol byť používaný ako terapia. Som o tom presvedčený. Mohla by vojsť do miestnosti plnej ľudí s ťažkými depresiami a všetko čím by ich vyliečila by bola otvorená kniha a čítanie nahlas.

„Do Targetu.“

Strčí mi do ramena a zasmeje sa, som rád, že je táto je stránka naspäť. Sotva sa za celý deň usmiala.

„Nemyslela som práve teraz, hlupáčik. Myslela som v pondelok. Kam sa sťahuješ? Prečo sa sťahuješ?“

Pozriem sa na ulicu.

Pozriem sa hore na oblohu.

Pozriem sa na nohy.

Pozerám sa všade možne len nie na ňu, pretože jej nechcem znova klamať. Už raz som jej dnes klamal, nemôžem to urobiť znova.

Vezmem ju za ruku. Dovolí mi to, už len ten jednoduchý fakt, že ak by som jej povedal pravdu, nedovolila by mi držať ju za ruku, ma v prvom rade núti ľutovať všetky klamstvá, ktoré som jej narozprával. Ale čím dlhšie otáľam s pravdou, tým ťažšie sa mi o nej hovorí.

„Auburn, fakt nechcem na túto otázku odpovedať, okay?“

Pozerám stále na svoje nohy, nechcem, aby sa mi pozerala do tváre, aby si myslela, že je blázon, keď súhlasila, že so mnou strávi celý víkend, pretože si rozhodne zaslúži niečo lepšie ako to, čo jej môžem ponúknuť ja. Ja sám si ale nemyslím, že si zaslúži niekoho lepšieho ako som ja. Myslím si, že by bola pre mňa dokonalá, že ja by som bol dokonalý pre ňu, ale nezaslúži si byť toho súčasťou, kvôli všetkým zlým voľbám, ktoré som v živote urobil. Takže pokým neprídem na to, ako všetky svoje krivdy napraviť, naozaj som hoden aspoň tých

dvoch dní. A viem, že skôr ako sa rozhodla stráviť so mnou celý víkend, povedala si, že sa bude sústrediť len na prítomnosť. Obaja ale dobre vieme, že je to kravina.

Stisne mi ruku. „Ak mi nepovieš prečo sa sťahuješ preč, ani ja ti nepoviem, prečo som sa presťahovala sem.“

Dúfal som, že sa o nej tento víkend všetko dozviem. Mal som už aj zostavené otázky, pripravené ich vypáliť, ale teraz musím ustúpiť, pretože neexistuje, aby som jej o svojom živote niečo prezradil. V každom prípade teraz ešte určite nie.

„To je len fér,“ poviem, konečne som schopný sa na ňu opäť pozrieť.

Usmieva sa a znova mi stisne ruku, ani nedokážem zasrane spracovať to, ako nádherne práve teraz vyzeráš, Auburn. Bez starostí, bez hnevu, bez viny. Vietor jej navial na ústa prameň vlasov, končekmi prstov si ho dá preč.

Tento okamih neskôr namaľujem.

Ale práve teraz ju beriem do Targetu. Kvôli potravinám.

Pretože zostáva so mnou.

Celý víkend.

***

V mnohých veciach sa uskromní, ale rozhodne nie pokiaľ ide o jedlo. Viem, že rozumie, že u mňa zostáva len na dva dni, ale vzala jedlo na dva týždne. Nechal som ju, pretože chcem, aby bol toto najlepší víkend, aký kedy zažila a mrazená pizza a cereálie tomu určite pomôžu.

„Myslím, že už toho máme dosť.“ Pozrie sa do vozíka, prehrabuje sa v ňom, aby sa uistila, že má všetko čo chcela. „Naspäť k tebe si budeme musieť vziať taxík. Toto všetko neodnesieme.“

Skôr ako sa dostaneme ku pokladniam, otočím vozík doprava.

„Na niečo sme predsalen zabudli,“ poviem.

„Ako to? Vykúpili sme skoro celý obchod.“

Zamierim opačným smerom. „Na tvoj narodeninový darček.“

Čakal som, že hneď pobeží za mnou a bude protestovať, akoby to urobila väčšina dievčat. Ale namiesto toho začne tlieskať. Myslím, že dokonca aj zakvičala. Schmatla ma oboma rukami za rameno a povedala: „Koľko môžem minúť?“

Jej vzrušenie mi pripomenulo časy, keď otec zobral mňa a Careyho do hračkárstva. Carey bol o dva roky starší, ale narodeniny sme mali len týždeň po sebe. Otec robieval takéto veci, keď ešte Callahan Gentry vedel ako byť otcom. Na jeden výlet si obzvlášť spomínam, keď chcel kupovanie darčeka premeniť na hru. Povedal nám, aby sme si vybrali číslo uličky a číslo regálu, potom povedal, že si odtiaľ môžeme vybrať čokoľvek chceme. Carey šiel prvý, skončili sme v uličke s Legom, Carey mal ako vždy svoje typické šťastie. Potom som bol na rade ja, ale nedopadol som až tak dobre. Moje číslo nás doviedlo do oddelenia s Barbie bábikami. Ak poviem, že som bol naštvaný, je to slabé slovo. Carey bol ten typ brata, ktorý ak ma práve nebil, ochraňoval ma. „Čo keď tie čísla prehodíme? Namiesto uličky štyri a regálu tri, by sme mohli vybrať uličku tri a regál štyri.“

Otec sa pyšne usmial. „To je poriadne právnické, Carey.“ Presunuli sme sa do uličky tri, kde boli športové potreby. Už si nepamätám čo som si nakoniec vybral, ale až na ten chvíľkový des s Barbie, to bola moja najobľúbenejšia spomienka na nás troch...

Vezmem ju za ruku a prestanem tlačiť vozík. „Vyber si číslo uličky.“

Nadvihne obočie a pozrie sa za seba, snaží sa nahliadnuť do uličky, takže jej zakryjem výhľad. „Žiadne podvádzanie. Vyber si číslo uličky a číslo regálu. Keď sa tam dostaneme, kúpim ti čokoľvek, čo v tom regáli majú.“

Usmeje sa. Táto hra sa jej očividne páči.

„Šťastná trinástka,“ povie mi. „Ale ako viem koľko tam je regálov?“

„Proste si len tipni. Možno budeš mať šťastie.“

Palcom a ukazováčkom sa chytí za spodnú peru, sústredí sa na mňa. „Ak poviem regál číslo jeden, bude sa brať do úvahy horná alebo spodná polička?“

„Spodná.“

Usmeje sa a oči sa jej rozsvietia. „Ulička číslo trinásť a regál číslo dva.“ Je tak nadšená, jeden by si myslel, že nikdy predtým ešte nedostala darček. Zisťujem ale, že som takisto nadšený, vďaka jej spodnej pere, ktorú si stále hryzie.

Bože, je rozkošná.

Otočím sa, pretože stojíme na opačnej strane uličky číslo trinásť. „Vyzerá to na oddelenie športových potrieb alebo elektroniky.“

Trošku poskočí a povie. „Alebo šperkov.“

Oh, do riti. Šperky sú blízko elektroniky. Nakoniec to možno bude ten najdrahší narodeninový darček, akým som kedy kúpil. Pustí ma a chytí koniec vozíka, tlačí ho rýchlejšie. „Pohni si, Owen.“

Keby som bol vedel, že ju až takto vzruší narodeninový darček, už by som jej jeden kúpil v ten deň, keď sme sa stretli. A odvtedy potom každý ďalší deň.

Stála kráčame smerom k uličke číslo trinásť, ale šperky minieme a potom aj elektroniku, odstránia sa tak obe možnosti. Zastavíme sa v uličke dvanásť a hoci stojíme v oddelení športových potrieb, stále vyzerá nabudená.

„Som taká nervózna,“ povie, na špičkách sa nakláňa do uličky trinásť. Zahne za roh ako prvá a pokukuje po regáloch. Pozrie sa späť na mňa a potom sa doširoka usmeje. „Stany!“

A potom zmizne.

Idem za ňou, zahnem za roh spolu s vozíkom, ale ona už jeden stan vyťahuje z regálu. „Chcem tento,“ povie celá nadšená. Ale potom ho vráti naspäť do poličky. „Nie, nie, chcem tento,“ zašomre si popod nos. „Modrá je jeho obľúbená farba.“ Vezme jeden modrý. Aj by som jej pomohol, ale nie som si istý, či sa teraz môžem vôbec pohnúť. Stále sa pokúšam vstrebať jej slová „Modrá je jeho obľúbená farba.“

Chcem sa jej opýtať na to, kto je ten on a prečo si myslí, že pôjde stanovať s niekým, koho obľúbená farba je modrá, modrá, nič než modrá. Ale nič nepoviem, pretože jej nemám právo čokoľvek hovoriť. Dáva mi len dva dni a nie celú večnosť.

Dva dni.

Nebude mi to stačiť, Auburn. To môžem povedať už teraz. A ktokoľvek už má rád modrú farbu, nedostane šancu vyskúšať si tento stan, pretože sa ubezpečím, aby jediná vec, ktorá ju napadne až tento stan uvidí znova, bola Oh môj Bože.

***

Všetky veci mám už naložené v taxíku, otočím sa, že vezmem aj stan, ale skôr ako ho môžem vložiť do kufra, vezme mi ho z rúk. „O toto sa postarám ja. Skôr ako pôjdeme k tebe, chcem na chvíľku skočiť do svojho bytu, takže si ho vezmem so sebou.“

Pozriem sa na potraviny a potom späť na ňu. „Prečo?“ Zabuchnem kufor a vidím ako sa jej po lícach rozleje červeň, keď pokrčí ramenami.

„Môžeš ma najprv vyhodiť tam? O pár hodín sa potom stretneme u teba.“

Nechcem ju nikde vyložiť. Mohla by si to totiž rozmyslieť. „Áno,“ poviem. „Iste.“ Prejdem dozadu a otvorím jej dvere. Zjavné vidí, že ju nechcem vziať domov, ale snažím sa to sklamanie zakryť. Keď nasadnem do taxíka, vezmem ju za ruku a zabuchnem dvere.

Povie taxikárovi svoju adresu.

Pozerám sa cez okno, keď cítim ako mi stisne ruku. „Owen?“

Pozriem sa na ňu, má tak sladký úsmev, až ma z toho bolí sánka.

„Len proste vážne potrebujem sprchu a zobrať si nejaké veci predtým než pôjdeme k tebe. Ale sľubujem, že stále prídem, okay?“ Má upokojujúci výraz.

Prikývnem, stále si nie som istý, či jej mám veriť. Toto je možno spôsob, akým sa mi odplatí za to, že som sa na ňu vykašlal. V očiach mi stále môže vidieť váhanie, takže sa zasmeje.

„Owen Mason Gentry,“ povie, vytiahne si z náručia stan a dá ho na sedadlo vedľa seba. Vkĺzne mi do lona a vezme ma za pás. Netuším kam toto všetko smeruje, ale nedokážem sa dostatočne sústrediť na to, aby som ju zastavil. Pozrie sa mi do očí zatiaľ čo ma drží po oboch stranách tváre. „Bude lepšie ak prestaneš trucovať. A pochybovať.“

Uškrniem sa. „To sa rýmovalo.“

Nahlas sa zasmeje.

Už som spomínal, že ju milujem?

Nie, nespomínal, pretože by to vyznelo šialene. A bolo by to nemožné.

„Ja som kráľovná rýmovania,“ povie mi s úškrnom. „Všetko je to o načasovaní.“ Jej ruky mi klesnú na hruď, na okamih sa pozrie na strechu auta, predtým než sa na mňa pozrie znova, uvažuje o ďalšej slohe. „Takže mi ver, Owen. Moja túžba po tebe len rastie (Owen/growin).“

Pokúša sa byť zvodná a rozhodne to funguje, ale takisto sa nemôže prestať smiať, čo je ešte lepšie.

Taxík zastane pred jej bytom. Začína sa naťahovať po stan, ale ja jej ho uchmatnem pred nosom a pritiahnem si ho k sebe, pery jej priložím k uchu. „Bež si dať sprchu a do hodiny buď naspäť. Potom, Auburn Mason Reedová, ťa kompletne pohltím.“

Keď sa odtiahnem a pozriem sa na ňu, už sa nesmeje. Silno prehĺta a jej reakcia na môj návrh mi vyvolá na tvári úškrn. Otvorím zadné dvere a vytrhnem ju z tranzu.

„Ty si tak prefíkaný, Owen,“ nakloní sa cez sedadlo a vezme stan, potom vyjde z taxíka. Usmejem sa na ňu, ale nikto z nás sa nerozlúči. Zbohom jej poviem len jediný raz, ale až do pondelkového rána sa tak nestane.

***

Chystám sa zazvoniť na jej zvonček. Viem, že ešte neprešla ani hodina a určite nemala ešte ani čas dostať sa naspäť do môjho bytu, ale nemohol som prestať myslieť na to, že by celú tú cestu absolvovala sama. Už tak neznášam, že tade chodí dvakrát denne, keď ide do a z práce. Nechcem na ňu naliehať a takisto nechcem, aby mala pocit, že som sa tu ukázal, pretože som o nej pochyboval. Možno by som si mal len sadnúť na schody a počkať kým otvorí dvere. Takto by to vyzeralo, že som na ňu narazil práve keď odchádzala. A ak nikdy neotvorí dvere, budem po pár hodinách vedieť, že zmenila názor. Ak sa to stane, jednoducho odídem a ani nebude vedieť, že som sa tu vôbec ukázal. Ale čo keď už odišla a práve som ju minul, pretože si vzala taxík? Práve teraz by mohla byť už u mňa a ja som urobil tú blbosť, že som sa ukázal u nej. Do riti.

„Nechceš ísť dnu?“

Rýchlo sa otočím, vo dverách stojí Emory a pozerá sa na mňa. V jednej ruke drží kabelku, v druhej kľúče.

„Auburn je stále tu?“

Emory prikývne a podrží mi dvere otvorené doširoka. „Je vo svojej izbe. Práve vyliezla zo sprchy.“

Zaváham, necítim sa pohodlne, že mám ísť dnu bez toho, aby o mne vedela.

Emory mi to zaváhanie vidí na tvári, takže sa nakloní do bytu.

„Auburn! Je tu ten chalan, s ktorým by si sa mala určite vyspať! Nie ten poliš, ale ten druhý!“

Policajt.

Emory sa na mňa pozrie znova, kývne hlavou na znak, že som vítaný. Povedal by som, že sa mi páči, ale zakaždým keď niečo povie, nadhodí toho „druhého“ chlapa. Rozmýšľam, či on je ten, ktorému sa páči modrá.

Počujem zvnútra bytu Auburn. „Prisahám Bohu, Emory, že si potrebuješ vziať doučovanie na sociálne zručnosti.“ Dostane sa ku dverám a Emory prekĺzne a zamieri von. Auburn má vlhké vlasy a prezliekla sa. Stále má na sebe rifle a jednoduchý vrch, ale sú iné než tie čo mala na sebe skôr. Páči sa mi, že je taká neformálna. Prezrie si ma odhora dole. „To nebola ešte ani hodina, pán Netrpezlivý.“

Nezdá sa byť nahnevaná, čo je dobre. Navrhne mi, aby som šiel dnu, takže ju nasledujem do bytu. „Chystal som sa počkať vonku,“ poviem.

Vojde do kúpeľne a potom sa vráti naspäť s ruksakom. Hodí ho na linku a otočí sa na mňa s očakávaním.

„Nudil som sa,“ poviem. „Napadlo ma, že by som ťa k môjmu ateliéru odprevadil.“

Pery sa jej pomaly stočia do úsmevu. „Si do mňa až príliš zbláznený, Owen. Ten pondelok dobre nezvládneš.“

Povie ako keby si robila srandu, ani len netuší, že má práve teraz pravdu.

„Oh!“ Zamieri do obývačky a načiahne sa po stan, ktorý je na gauči. „Pomôž mi postaviť stan, skôr ako pôjdeme.“ Prejde do svojej spálne so stanom v rukách. „Je malý, nebude nám to trvať dlho.“

Pokrútim hlavou totálne zmätený, prečo chce postaviť stan práve vo svojej spálni. Ale nezdá sa, že by ju to trápilo, takže sa na nič nepýtam. Prečo by si totiž toto dievča nezaslúžilo vo svojej spálni stan?

„Chcem ho tu,“ ukáže na miesto blízko postele, zatiaľ čo odkopne preč karimatku na jógu. Porozhliadnem sa po izbe, snažím sa o nej zistiť čo sa len dá bez toho, aby som sa musel pýtať. Na stenách nevisia žiadne fotografie, nemá tu ani komodu a dvere na skrini má zatvorené. Vyzerá to tu ako keby sa rozhodla odísť z Portlandu z jedného dňa na druhý a keď prišla, nepriniesla si so sebou ani jedinú vec. Rozmýšľam čo to znamená.

Nepresťahovala sa sem natrvalo?

Pomôžem jej vybaliť stan. V obchode som si ho poriadne nepozrel, naozaj je malý. Zmestia sa do neho tak dvaja ľudia, dole sa dá uprostred predeliť. Postavíme ho za menej ako päť minút, ale jej sa zrejme nezdá dosť dobrý. Prejde ku skrini a z vrchnej police vezme dve prikrývky. Položí ich dole do stanu a vlezie dovnútra.

„Vezmi z mojej postele dva vankúše,“ povie. „Skôr ako odídeme si tu na pár minút musíme ľahnúť.“

Vezmem vankúše a kľaknem si pred stan. Podám jej ich dnu a ona si ich odo mňa vezme. Potom stiahnem celtovinu dole a vleziem si za ňou. Idem na svoju stranu namiesto toho, aby som urobil to čo naozaj chcem, a to, že vyleziem na ňu.

Na tento stan som priveľký, nohy mi trčia von, ale to aj jej.

„Myslím, že si si kúpila stan pre vymyslené postavičky.“

Pokrúti hlavou a zodvihne sa na lakti. „Nekúpila som ho, to ty si mi ho kúpil. A je to detský stan, Owen. Samozrejme, že je pre nás malý.“

Oči sa jej presunú na zips, ktorý visí z hornej časti stanu. „Pozri,“ chytí ho. Ťahá ho od vrchu, po stranách, až pokým nás neoddeľuje sieťka. Ruky má pod hlavou a usmieva sa na mňa. „Cítim sa ako v spovednici.“

Pretočím sa na stranu a hlavu si podopriem rukou, pozerám sa na ňu. „A ktorý z nás sa spovedá?“

Prižmúri oči, zdvihne prst a ukáže na mňa. „Myslím, že môžem s istotou povedať, že dlhuješ svetu niekoľko svojich vlastných priznaní.“

Zdvihnem ruku a dotknem sa cez sieťku jej prsta. Roztvorí dlaň a pritisne ju proti mojej. „Mohli by sme tu byť aj celú noc, Auburn. Tých priznaní mám fakt dosť veľa.“

Mohol by som jej napríklad povedať odkiaľ ju poznám. Prinútiť ju uvedomiť si, prečo mám nutkanie ochraňovať ju. Ale niektoré tajomstvá si zoberiem do hrobu a toto je definitívne jedno z nich.

Namiesto toho jej ponúknem iné priznanie. Jedno, ktoré pre mňa až tak veľa neznamená. Také, ktoré je bezpečné. „V telefóne mám len tri čísla. Otcovo, Harrisonove a môjho bratranca Rileyho, ale s tým som už nehovoril viac ako šesť mesiacov. To je všetko.“

Je ticho. Nevie, čo na to povedať, pretože kto normálny má v telefóne tri čísla? Očividne niekto, kto má problémy.

„Prečo nemáš tých telefónnych čísel viac?“

Páčia sa mi jej oči. Povedia toho mnoho, práve teraz sú kvôli mne plné bolesti, pretože si uvedomuje, že nie je jedinou osamelou osobou v Dallase.

„Keď som odmaturoval, išiel som si svojou cestou. Sústredil som sa na svoje umenie a nič iné. Keď som si pred viac ako rokom vymenil telefón, prišiel som o všetky staré kontakty a keď sa to stalo, uvedomil som si, že som vlastne s nikým poriadne nehovoril. Starí rodičia mi pred rokmi zomreli. Mal som len jedného bratranca, ale ako som už povedal, veľa sme spolu nehovorili. Iné číslo ako na Harrisona a svojho otca nepotrebujem.“

Prstami mi znova prechádza cez dlaň. Už sa viac nepozerá na mňa, ale na svoje ruky. „Ukáž mi svoj telefón.“

Vytiahnem ho z vrecka a podám jej ho popod sieťku. Nakoľko som jej povedal pravdu, môže si to sama overiť. Mám tam len tri čísla, to je všetko.

Niekoľko sekúnd sa jej po obrazovke pohybujú prsty a potom mi ho podá naspäť. „Tu máš. Teraz už máš čísla štyri.“

Pozriem sa dole na obrazovku a vidím tam jej kontakt. Zasmejem sa, keď vidím ako sa označila.

Auburn Mason-je-to-najlepšie-prostredné-meno Reedová.

Dám si telefón naspäť do vrecka a znova sa dotknem jej ruky cez sieťku.

„Si na rade,“ poviem jej.

Pokrúti hlavou. „Ešte stále máš čo doháňať. Pokračuj.“

Povzdychnem si a znova sa pretočím na chrbát. Nechcem jej povedať nič ďalšie, ale desím sa, že ak sa z tohto stanu čoskoro nedostaneme, poviem jej všetko čo viem a aj to, čo ani nechce počuť. Ale toto je možno ten najlepší spôsob. Možnože ak jej poviem pravdu, prijme ju a uverí mi. Viem, že akonáhle sa vrátim, veci sa zmenia. Možnože ak jej poviem pravdu, máme šancu byť spolu bez ohľadu na pondelok.

„Vieš tá noc, kedy som sa neukázal?“ Stíchnem, pretože mi srdce bije tak rýchlo, až sa mi ťažko rozmýšľa. Viem, že jej to potrebujem priznať, ale netuším ako. Bez ohľadu na to, ako to zo seba dostanem, viem, že zareaguje negatívne, a to chápem. Ale už som unavený z toho, že k nej nie som úprimný. Pretočím sa na stranu a pozerám na ňu. Otváram ústa, že sa priznám, ale ušetrí ma zaklopanie na dvere.

Z jej zmäteného výrazu vydedukujem, že nijakú návštevu nečaká. „Toto musím vybaviť. Počkaj tu.“ Okamžite vyjde zo stanu, ja sa prevrátim na chrbát a vydýchnem. O niekoľko sekúnd je naspäť v izbe a kľakne si pred stan.

„Owen.“

Hlas má naliehavý, zdvihnem sa na lakte, keď strčí hlavu dnu. Oči má plné obáv. „Musím ísť ku dverám, len ťa prosím, aby si nevychádzal z izby, okay? Všetko ti vysvetlím, keď odíde. Sľubujem.“

Prikývnem, nenávidím ten strach v jej hlase. Takisto nenávidím to, že ma chce odrazu skryť pred kýmkoľvek, kto už je pri dverách.

Vycúva a zatvorí dvere na spálni. Padnem dole na vankúš a počúvam. Uvedomujem si, že som sa jej práve chystal povedať jedno priznanie, hoci ona, zdá sa, ešte nie je pripravená zdieľať ani to svoje so mnou.

Počujem ako sa otvoria vchodové dvere a prvá vec, ktorú začujem je detský hlas. „Mami, pozri! Pozri čo mi kúpila starká Lýdia.“

A potom začujem jej odpoveď. „Wow. To je presne to, čo si chcel.“

To jej vážne práve povedal mami?

Počujem šúchanie nôh po podlahe a ženský hlas povedať. „Viem, že je to na poslednú chvíľu, ale už pred niekoľkými hodinami sme mali odísť do Pasadeny. Svokru však hospitalizovali v nemocnici a Trey je v robote----“

„Oh nie, Lýdia,“ preruší ju Auburn.

„Oh, je v poriadku. Len má zasa problémy s cukrovkou, čo by sa samozrejme nestalo, keby si na seba dávala väčší pozor, ako som jej kázala. Ale ona si pozor nedáva a potom čaká, že všetci zmenia svoje plány, len aby sa o ňu postarali.“

Počujem ako sa otočí kľučka na dverách. „AJ, nie,“ počujem povedať Auburn. „Nechoď do maminej izby.“

„V každom prípade,“ povie tá žena. „Musím jej zobrať nejaké veci, ale na jednotku intenzívnej starostlivosti nemôžu deti, takže potrebujem, aby si ho na pár hodín postrážila.“

„Samozrejme,“ povie. „Tu?“

„Áno, teraz nemám čas jazdiť naspäť do nášho domu.“

„Okay,“ povie. Znie nadšene. Znie ako keby nebola zvyknutá na to, že jej táto žena niečo takéto zverí. Je tak nadšená, že si ani nevšimne, keď AJ znova otvára dvere na spálni.

„Prídem po neho neskoro v noci,“ povie tá žena.

„Môže tu stráviť noc,“ odpovie Auburn nádejne. „Ráno ho privediem naspäť.“

Dvere na jej spálni sa teraz už otvoria a malý chlapec padne na kolená priamo pred stan. Zdvihnem sa na lakťoch a usmejem sa na neho, pretože on sa na mňa usmieva.

„Prečo si v stane?“ Opýta sa.

Dám si prst na ústa. „Shhh.“

Uškrnie sa a vlezie do stanu. Vyzerá na štyri alebo päť, ale nemá zelené oči ako Auburn. Sú plné rôznych farieb. Hnedá, sivá a zelená. Ako plátno. Nemá ani ten unikátny odtieň farby jej vlasov, tie jeho sú tmavo-hnedé. Predpokladám, že ich má po otcovi, ale stále v ňom vidím dosť z Auburn. Najmä v jeho výraze a v tom, aký je zvedavý.

„Tento stan je tajný?“ Opýta sa.

Prikývnem. „Áno. Nikto nevie, že je tu, takže si to potrebujeme nechať len pre seba, okay?“

Usmeje sa a prikývne, ako keby bol poriadne nadšený z toho, že má nejaké tajomstvo. „Tajomstvá viem udržať.“

„To je dobre,“ poviem mu. „Pretože nie svaly robia muža, ale tajomstvá. Čím viac tajomstiev dokážeš udržať, tým silnejší si vo vnútri.“

Uškrnie sa. „Chcem byť silný.“

Chystám sa mu povedať, aby sa vrátil do obývačky, skôr než na mňa upúta pozornosť, ale počujem ako sa dvere na spálni otvoria.

„AJ, poď objať starkú Lýdiu,“ povie tá žena. Zvuky jej krokov silnejú a AJovi sa rozšíria oči.

„Lýdia, počkaj,“ počujem ako povie Auburn s panikou v hlase. Ale povie to tak o sekundu neskôr, ako vojde Lýdia dnu a ja si nestihnem schovať včas nohy do stanu.

Vidím ako sa okamžite zastaví. Nemusím jej vidieť do tváre, aby som pochopil, že nie je nadšená, že je AJ práve teraz v stane.

„AJ,“ počujem jej pevný hlas. „Vylez z toho stanu von, zlatíčko.“

AJ sa uškrnie a položí si prst na ústa. „Ja nie som v stane, starká Lýdia. Žiadny stan tu totiž nie je.“

„Lýdia, vysvetlím ti to,“ povie Auburn, zohýna sa dole. Povie AJovi, aby vyliezol zo stanu, oči sa jej na okamih stretnú s mojimi. „Je to len kamarát. Pomáhal mi postaviť pre AJa tento stan.“

„AJ, ideme miláčik.“ Lýdia ho vezme za ruku a ťahá ho von zo stanu. „Ty si možno v pohode s tým, že dovolíš, aby sa tvoj syn motal okolo cudzieho človeka, ale ja nie.“

Vidím sklamanie, ktoré prebehne cez Auburn a aj AJa, keď si uvedomí, že mu Lýdia nedovolí zostať. Nasledujem ho a vyleziem za ním zo stanu, postavím sa. „To je v poriadku, pôjdem ja,“ poviem. „Aj tak sme ten stan pre neho už dokončili.“

Lýdia si ma prezrie zhora nadol, rozhodne si myslí, že to čo vidí nestojí za povšimnutie. Chcem sa na ňu pozrieť rovnako, ale nechcem urobiť nič, čo by ešte viac pohoršilo Auburn. Keď sa na ňu pozriem, uvedomím si, že som ju už predtým videl. Je to už nejaký čas, ale ani trochu sa nezmenila. Až na pár šedín, ktoré jej pribudli v čiernych vlasoch. Stále vyzerá rovnako ľahostajne a zastrašujúco ako pred rokmi.

Pozrie sa na AJa.

„AJ, vezmi si svoju hračku. Musíme ísť.“

Auburn nasleduje Lýdiu von z izby. „Lýdia, prosím.“ Mávne rukou mojim smerom. „Je na odchode. Budeme tu len ja a AJ, sľubujem.“

Lýdiina ruka sa zastaví na vchodových dverách, otočí sa na Auburn. Rýchlo si povzdychne. „Môžeš ho vidieť v nedeľu večer, Auburn. Naozaj, je to v poriadku. Mala som vedieť, že sa tu nemám zastavovať bez ohlásenia.“

Pozrie sa cez Auburnino plece na AJa. „Rozlúč sa s mamou, AJ.“

Vidím na Auburninej tvári grimasu, ale potom sa jej zamračenie premení na úsmev, keď sa otočí a kľakne si pred AJa. Pritiahne si ho k sebe a objíme ho. „Mrzí ma to, ale dnes večer musíš ísť so starkou Lýdiou, okay?“ Odtiahne sa od neho a rukou si vojde do vlasov. „Uvidíme sa v nedeľu večer.“

„Ale ja chcem zostať tu,“ povie s ozajstným sklamaním.

Auburn sa to pokúša zamaskovať úsmevom, ale vidím ako ju tie slová ničia. Pokrúti hlavou a povie. „Niekedy inokedy, dobre? Mamka musí zajtra ráno vstávať veľmi skoro do práce a rozhodne by si sa nebavil, pretože všetko čo by sme robili by bol len odchod do postele.“

„Aj to by bola zábava,“ povie. Ukáže smerom ku spálni. „Máš stan, mohli by sme spať---“

AJove oči mrknú na mňa, uvedomí si, že práve zmienil tajný stan. Pozrie sa naspäť na Auburn a pokrúti hlavou. „Zabudni na to, žiadny stan nemáš. Mýlil som sa, pretože žiadny stan neexistuje.“ Ak som sa práve teraz cítil na hovno kvôli tomu čo sa práve stalo, toto dieťa mi vyčarilo úsmev na tvári.

„AJ, poďme.“

Auburn ho znova tuhšie objíme a pošepká mu. „Milujem ťa. Milujem ťa navždy.“ Pobozká ho na čelo a na líce, skôr než ho Lýdia vezme za ruku. Auburn sa ani neotočí, aby sa rozlúčila s Lýdiou, rozhodne ju za to ani trochu neobviňujem. Keď sa zatvoria dvere, postaví sa a prejde okolo mňa rovno do spálne. Sledujem, ako stiahne dolu celtovinu a vlezie si do stanu.

Stojím pred jej dverami a počúvam ako plače.

Teraz to už všetko dáva zmysel. Prečo bola taká rozrušená, keď sa na ňu Lýdia vykašlala na jej narodeniny, pretože to znamenalo, že ich nestrávila s AJom.

Prečo povedala, že jeho obľúbená farba je modrá.

Prečo sa presťahovala do Texasu, hoci sa tu nezdá byť šťastná.

A prečo do pekla neexistuje spôsob, ako by som od nej teraz mohol odísť preč. Nie potom, čoho som bol svedkom tohto. Nie potom, čo som videl aká je neuveriteľná, keď miluje toho malého chlapca.