Surrender - 8. kapitola

Překlad: Gabo
Kor.: L'uba

Okolo 19:45 večer je zo mňa uzlíček nervov. Skontrolujem v zrkadle konečný výsledok a potom vyrazím, ale keď sa dostanem dole do haly, vrátnik ma zastaví.

"Váš taxík je tu."

Zastavím sa. "Žiadny som si neobjednala." Zatiaľ. Adresa v textovke je na okraji mesta a ja nepôjdem v podpätkoch metrom.

Vrátnik pokrčí ramenami. "Hovoril, že ho očakávate."

Nasledujem ho von a opatrne pristupujem k taxíku.

"Slečna Jenkins?" pýta sa vodič. Kývnem. "Presne na čas."

Podrží mi otvorené dvere. Skontrolujem auto, ale vyzerá dôveryhodne: bežný žltý New Yorkský taxík s ID číslom vodiča na zadnej strane prepážky. Dostanem sa dovnútra.

"Je to adresa v okrajovej časti mesta," začnem hovoriť, ale ten chlap jednoducho naštartuje motor a pridá hlasitosť na rádiu. Vyrážame.

Sedím vzadu a rozhodnem sa uvoľniť. Neónové svetlá mesta plynú okolo za oknom, som na ceste na stretnutie so sexi cudzincom na jednu noc a som si istá, že na ňu nikdy nezabudnem.

Napriek tomu, bezpečnosť predovšetkým.

Vyhrabem telefón z kabelky a volám Keely.

"Čo sa deje, miláčik?" spýtala sa po prvom zazvonení.

"Idem na rande naslepo," poviem jej.

"Ooh, kto je ten šťastlivec?"

"Neviem, to je dôvod, prečo je to rande naslepo," usmejem sa. "Textujem ti adresu, ak by si už zajtra o mne nepočula..."

"Každý policajt v štáte bude v pohotovosti," smeje sa Keely. "V každom prípade, odkiaľ ho poznáš?"

"Je to priateľ priateľa," klamem. Doteraz som jej nepovedala o pozvánke. Páči sa mi, že je to práve teraz len moje nemravné tajomstvo.

"Zabavte sa," povie mi. "Chcem počuť všetko!"

Zavesím, snažím sa pozbierať. Neviem, do čoho som sa to dostala. Sotva viem, kam ideme. Snažila som sa vygoogliť adresu, ale nezistila som nič. Idem na slepo: neviem, či to bude luxusná reštaurácia, alebo módny klub.

Alebo hotelová izba.

Pretože som nevedela, kam idem, trvalo celú večnosť vybrať si oblečenie. Nakoniec idem v jedných z mojich najobľúbenejších šiat, sú to tmavo fuksiové zavinovacie šaty, ktoré je možné odhaliť len ráznym potiahnutím opasku. Vždy sa v nich cítim tak sexy a odvážna - ​​silný vietor by mi mohol zdvihnúť sukňu a odhaliť hriešny kúsok čiernych čipkovaných tango nohaviček, čo mám pod nimi.

Po niekoľkých minútach taxík zastavuje. Pozerám sa okolo seba. Sme na opustenej priemyselnej ulici - ten druh, ktorý nebude za rok alebo dva pravdepodobne bokom, ale teraz jednoducho vyzerá zanedbane. V blízkosti nie sú žiadne reštaurácie či bary, len staré sklady a smerom dole chemické čistiarne s nápisom "uzatvorené" pred budovou.

"Sme tu," hovorí mi vodič. Prehĺtam.

"Koľko platím?" pýtam sa siahajúc po kabelke, ale on zavrtí hlavou.

"O všetko je postarané. Budem tu čakať, kedykoľvek skončíte."

Nadýchnem sa. Takto sa cítim lepšie, keď viem, že môžem odísť, kedykoľvek chcem. Napriek tomu je to vážne divné.

Ako sa snažím a dodávam si silu dostať sa von z taxíka, čierna limuzína zastaví tesne pred nami. Pár vykĺzne z limuzíny a prejde cez budovu skladu. Sú oblečení v obleku a večerných šatách, žena má kožušinový šál prehodený cez rameno. Vkročia dovnútra a zmiznú.

Vidieť ich tu ma uistí, že neskončím nad ránom mŕtva v priekope.

"Tak čo?" taxikár sa pýta. "Budete tu sedieť celú noc?"

Urobím rozhodnutie. "Nie."

Vystúpim a idem k miestu, kde pár vstúpil do budovy. Moje podpätky klopkajú na dlažbe. Nie sú to tie pretiahni-ma-podpätky skôr ako pretiahnem-ťa-podpätky: čierne topánky s plnou špičkou na podpätku s koženými pásikmi, ktoré križujú moje lýtka. Vždy sa cítim neporaziteľná a zadok-nakopávajúca, keď si ich obujem a zistila som, že dnes večer by som mohla použiť istú dávku sebaistoty.

Keď pristúpim k dverám, môj tep vzrušene búši. Dnes večer s tým mužom urobím krok do neznáma. A nemôžem sa dočkať.

Otočím kľučku a vstúpim dovnútra.

Vnútri je malá vstupná hala, šedá a elegantná s mramorovými podlahami a hladkým starožitným stolom. Vydýchnem úľavou. Nevyzerá to ako exteriér budovy, ktorý to robí ešte fascinujúcejším. Obrovský muž v obleku so slúchadlom v uchu stráži schodisko ohraničené zamatovým lanom.

"Môžem vám nejako pomôcť?" Hlas pochádza od tmavovlasej ženy v krajkových šatách, čakajúcej za stolom.

Prečistím si hrdlo a pozriem sa znova na vyhadzovača. Stále nemám tušenie, čo je toto za miesto. Exkluzívna reštaurácia? Iba pre členov klubu? "Nie som si istá. Dostala som pozvánku..." súkam zo seba.

"Máte kľúč?"

"Kľúč?" opakujem, zmätená.

"Áno. Pre prístup do klubu musíte mať kľúč."

Zastavím sa, moja myseľ pracuje. Zatiaľ pán X naplánoval všetko o našom stretnutí s dokonalou presnosťou. Neposlal by ma tu, pokiaľ...

Počkať. Kľúčový prívesok, ktorý mi poslal ako jeho prvý darček. Diamanty boli príliš skvostné na to, aby som im odolala, dnes večer ich mám okolo krku. Prívesok sa skvie v mojom výstrihu, najnádhernejší šperk, aký som kedy vlastnila.

"Máte na mysli toto?" pýtam sa ťahujúc si ho cez hlavu. Podám ho žene a ona sa usmieva.

Bingo.

Pozerám sa ako vloží kľúč do malej krabičky pripojenej k jej laptopu. Číta na obrazovke a jej oči sa rozšíria. "Ach, áno. Dobrý deň, slečna Jenkins. Očakávali sme vás."

Vráti mi diamantový kľúč. "Odporúčame vám, aby ste mali váš kľúč po ruke, kým tu budete. Môže byť použitý na zaplatenie čohokoľvek budete chcieť - nápoje, večera, alebo niečoho viac z... exotickej ponuky," dodáva s vedúcim úsmevom.

"Viete komu patrí?" spýtam sa s nádejou. "Myslím, kto to pre mňa pripravil."

Jej úsmev sa zmení na nevýrazný. "Prepáčte. Sme veľmi diskrétny čo sa týka súkromia našich členov."

Žiadne vodítko.

Navlečiem si náhrdelník späť okolo krku a obrátim sa k schodom. Vyhadzovač uvoľní lano a stojí bokom, aby som mohla prejsť.

"Počkajte," pozastavím sa, vzhliadnem k schodiskovej šachte. Je tmavá a nevidím viac než pár stôp dopredu. Nemám tušenie, čoho sa mi samej dostane.

"Čo je to za miesto?" pýtam sa cítiac záchvev nervov.

"Je to fantázia pretvorená do reality," odpovie so žmurknutím. "Vitajte v podzemí."